Rok Východňarky na Východe - Ako ušetriť

Všeobecné rady

Turistické ceny vedia Slováka ale poriadne zabolieť. Za najdrahšiu položku považujem bývanie a jedlo, najmä ak človek nemá možnosť variť si. Aj s tým sa ale dá trochu "vybabrať."Ako teda v Japonsku ušetriť na veciach, ktoré jednodnucho nemôžete obísť?

Cestovanie

Blahoželám, dorazili ste. Zamierte k automatom na cestovné lístky metra. Podľa toho, kde ste, nájdete preferované dobíjacie  IC karty. Platia na vlaky aj mestské autobusy. Ja som mala SUICA kartu od kamaráta T., ktorý bol v Japonsku na dovolenke a kúpil si ju. (Karta fungovala v Tokiu, ale aj v Osake, takže ja som bola veľmi spokojná.) Platí 5 rokov a on mi ju posunul ako praktický suvenír aj s mapou tokijského metra. Ja som ju neskôr posunula inému kamarátovi, pretože je to cool a pretože na nej zostal nevyužitý kredit.

Neušetrí vám oproti tlačeným lístkom nič, no je veľmi praktická, ak nemáte chuť nosiť mešec drobných a stále prepočítavať, koľko ktorá jazda stojí. Teda, ak nie ste v krajine na turistické víza a nekúpili ste si JR Pass - ten totiž platí nielen na rýchlovlaky, ale aj metro linky JR spoločnosti. V tom prípade nemá zmysel riešiť iné cestovné kartičky.

Ak ste na stopovanie, má to svoje pravidlá a mali by ste sa podľa nich správať. Ja som nemala príležitosť. 

Nemohla som si kúpiť si JR Pass (iné víza), preto som si urobila prieskum a toto je môj zoznam možností od najlacnejších po najdrahšie:

- nočný autobus (denný autobus je trochu drahší) vás prevezie z bodu A do bodu B. Nič po ceste neuvidíte pre tmavé závesy okolo, ale ak viete spať posediačky ako za školských výletných čias, za 3,5-4 tisíc JPY sa z Tokia za 7,5h dostanete do Osaky. 

- lokálne vlaky vyžadujú veľa prestupovania, no ak máte kopu času a len kôpku peňazí, choďte do toho. Navyše, môžete využiť balíček jázd, tzv. Seišun Džúhači Kippu (Seishun Juhachi Kippu), ak si to dobre naplánujete. Kúpiť si ho treba v malom (alebo žiadnom) predstihu a jazdí sa naň počas školských prázdnin na lokálnych (futsudenša / kakuekiteiša) a zrýchlených lokálnych (kaisoku) vlakoch. Lístok umožňuje 5 jázd a dá sa kombinovať vrámci dní, jázd a počtu ľudí (ak nie ste sami). Existujú výnimky na spoje, niekedy sú výhodné - dobre si ich preštudujte.

- rýchlik (kjúko) a limitovaný rýchlik (tokkjú) sú rýchlejšie než bežné vlaky, ale aj drahšie. Stále OK na kratšie trasy a pohodlné ako naše IC vlaky.

- šinkansen sa sá popísať len ako mega rýchla mašina. Bulet train (Strela/Náboj) je rýchly a pokrytie krajiny je skvelé. Nedostanete sa ním úplne všade, ale dostanete sa tam fakt rýchlo. Bohužiaľ, tá istá vzdialenosť, ktorú som prešla za 3,500JPY nočným autobusom, stojí v tomto prípade od 14 000JPY vyššie. Ale stále je tu JR Pass.

- vnútroštátna letecká doprava je na cenovej úrovni šinkansenu, pokiaľ nenatrafíte na zlacnené letenky. Ja som ju nikdy nevyužila, ale ak by som napr. cestovala na Okinawu, určite by som ju zvažovala.

Stravovanie

 V Japonsku sa nemusíte báť jesť. Surové vajce, surové mäso, surová zelenina, všetko je vysokej kvality a nezávadné. Považujem sa za jedáka a nech som mala čokoľvek, nikdy som nemala ani len hnačku. Samozrejme, všetko závisí od vašich individuálnych potrieb.

Nebudem sa venovať typom gastronomických podnikov, to by bolo nadlho a každý si nájde podľa chute. Zameriam sa na to, čo robiť, ak chcete mať plné bruško aj peňaženku:

- 100 jenové obchody. Je ich niekoľko druhov, napr Lawson1OO, Daiso,... a zachránili mi zadok viac než raz. Nájdete v nich jedlo, drogériu, malú elektroniku, príbor a riad, dokonca i ovocie za naozaj nízku sumu. Vďaka týmto stoickým hrdinom som domov poslala kilá suvenírov.

- supermarkety sa o mňa postarali, keď som potrebovala suroviny na varenie alebo špeciálne japonské sladkosti do balíčkov (KitKat je tu veľká marketingová vec). Medzi moje obľúbené patrili Donki (Don Quijote), Super Tamade (často zlacnené bentó vo večerných hodinách) a v Osake som pre hostel nakupovala v Gyomu Super. Princíp ako doma - vo veľkom je cena lepšia, ale ani v malom to nebolo zlé (tofu na vyprážanie, dvojbalenie za 50JPY???)

- 24/7 večierky ako Lawson, 7-Eleven, Family Mart a iní ich spolubojovníci proti nočnému hladu ma nikdy nenechali v štichu, ale zaúčtovali si prirážku. Tiež majú wifi, keď ste stratení (len sa zaregistrujete) a horúcu vodu na pohotovostnú vifonku 20min pred odchodom vlaku. 

Môžete si tu kúpiť lístok na koncerty, autobusy a kadečo iné, môžete 3min pred termínom zaplatiť poplatok za poistenie/energie/nájom. 

Ich personál často nie je japonský, takže vás nezatratí, ak si po pivo či Strong Zero prídete v teplákoch. Boh vie, že som na Japoncov videla divnejšie módne kreácie. Raz mi dokonca poradili, ako sa dostať na miesto určenia. (Nevedela som sa vymotať medzi budovami. Počerný chalan/obsluha mi naznačil, aby som ho nasledovala, a doviedol ma na roh správneho bloku v blízkom okolí jeho večierky. Ak viete po Japonsky - a personál náhodou tiež - zaobídete sa bez pantomímy.)

- obchodné domy a ich food court vás obslúžia rýchlo a relatívne lacno. Ceny sú porovnateľné s našimi, no ani u nás by ste sa tak nemohli stravovať denne. 

- reštaurácie, izakaje a iné gastropodniky boli moja smrť. Hlavne v Osake - kuchyni Japonska. 

Idem okolo, chcem sa len dostať domov a zrazu ma vcucne do dverí a už mám pred sebou okonomijaki/takojaki/udon/ramen/tonkatsu a niečo studené na pitie. Strašné. Dávajte bacha, chodiť hladný po ulici je nebezpečné.

Stále sa ale dá trochu ušetriť. Mrknite do malých uličiek, pozrite si okolie staníc, hľadajte staré tetušky pri veľkých hrncoch s vývarom a vreckami cestovín. Nielen, že vedia, čo robia, ale robia to skvelo. V Osake som zbožňovala udon minibufet na stanici Tennoji eki a 15min pešo od hostela robil v chudobnej štvrti Chitose-san svoje nebeské okonomijaki. 

Kto hľadá, nájde.

Ubytovanie

Kde zložiť hlavu a nenachytať ploštice? Závisí od toho, koľko nocí chcete na danom mieste stráviť a ako ďaleko od stanice po celodennom výlete dochádzať na uchodených labkách. Hostely blízko hlavných vlakových uzlov čerpajú zo svojej pozície, no o 5min ďalej to môže byť rovnako dobré a lacnejšie. 

Hostelworld.com je najrozšírenejším rezervačným portálom v Japonsku, ale mali sme veľa objednávok aj z booking.com, rakuten.co.jp či airbnb.

Celkovo môžem potvrdiť, že aj ten najvzdialenejší hostel bol extra čistý alebo vykazoval iba stopy opotrebovania, nie zanedbania. Bohužiaľ, častá obmena hostí má svoje riziká a aj v tom najlepšom hoteli sa môže vyliahnuť zanesené vajíčko-dve nejakej krvsajúcej potvory. (Riešenia takýchto stavov bývajú rýchle a ak sledujete referencie, dozviete sa o rizikových prevádzkach dopredu.) Tiež sa nám to stalo.

Takže, nasledujúci zoznam nie je zoradený podľa ceny:

- backpacker hostely, youth hostely, medzinárodné ubytovne sa pohybujú od 1200JPY/osoba/noc vyššie. Ak chcete zostať dlhodobo, v našom hosteli sme mali long-term zľavu a viem si predstaviť, že sme neboli jediní. Buďte pripravení na zdieľané sprchy na poschodí, možno i WC a 1-20 spolubývajúcich. Poschodové postele sú preferovaná voľba. 

Zariadenie býva sparťanské, nie vždy je k dispozícii kuchyňa, ale práčka (všade perú v studenej vode), sušička a spoločenská izba s telkou býva štandardnou výbavou. Niekedy majú vlastnú kaviarňu. 

Hostely sa predbiehajú službami pre klientov, a tak sa môžete dostať k free zubnej kefke+paste, žiletke, osuške, štuplíkom do uší či prášku na pranie. Tiež sa ale môžete dostať niekam, kde sa za použitie sprchy platí 100JPY/15min (och, koľkí si tú našu pomýlili so súkromnými kúpeľmi!) 

Miesta na batožinu býva v izbách málo, ale dá sa.

- kapsulové hotely sú zážitok, čo nestojí veľa. Veľmi obľúbené medzi úradníkmi, ktorí po pití zmeškali posledný spoj domov a taxi je drahé (hlavne na väčšiu diaľku), sú fajn voľba aj pre niekoho, kto netrpí klaustrofóbiou!!! Fakticky, ak je vám úzko vždy, keď si spomeniete na hrobovú scénu z Kill Bill filmu, toto by malo byť pre vás jasné NOPE. 

Dostanete skrinku na cennosti, ale umiestniť ruksak/kufor môže byť problém. Kúpeľna býva v pohode, spoločná. Viem, že niektoré kapsulové hotely majú aj ofuro a môžete si blahoželať, ak dobre natrafíte.

Trochu horšie je, že je to jednonocovka - nestretla som nikoho, kto by zostal viac nocí, a dokonca myslím, že je to pravidlo - check-in je večer, check-out ráno. Muži a ženy sú oddelení. 

- ak sa viete vyspať v kresle, manga a internet cafe môže byť pre vás. Ja som to neskúsila.

- airbnb je OK - funguje to, a keďže počas môjho pobytu došlo k legálnym zmenám pre poskytovateľov tejto služby v Japonsku, kvalita je fajn, hoci ponuka klesla.

- hotely sú pre náročnejších/zámožnejších. Špeci typ hotelov sú rjókany (ryokan) Nemala som šancu zostať v tradičnom, ale raz na výlete s priateľmi sme nocovali v Tokušime a bola to vlastne naša jediná možnosť nocľahu.

Tento hotel bol pôvodne lesnícka/poľnohospodárska stredná škola. Naša izba bola pokrytá tatami a bola VEĽKÁ. Mohlo by nás byť 20 a aj tak by sme sa neboli museli preliezať, takže pre nás troch to bolo až dekadentne priestranné. 

Ich ofuro nebolo prírodné, ale po tej túre, čo sme si nadelili, bolo skvelé. Myslím, že sme boli jediní hostia, ale môžem sa mýliť (nikoho som večer nevidela ani v kúpeľni). Noc tam ma stála 4320JPY plus daň.

Ak ste ochotní podeliť sa o izbu s inými ľuďmi, aj pri rjókane môžete ušetriť. Pekné je, že ponúka aj tradičné jedlo servírované tradičným spôsobom, spanie na mäkkých futonoch a celkovo tradičné prostredie. Ak ste v tektonicky významnej oblasti, často majú vlastné prírodné horúce pramene s prekrásnym výhľadom (aj na zeleň uprostred lesa vie byť krásny výhľad). 

- dobrovoľnícke organizácie ako wwoof.net (organické farmy,...) a workaway.info (kadečo) vám ušetria doslova tisíce. Chcú za to málo - váš pot a mozole a úsmev navrch. 

Zaregistrovala som sa za poplatok na obe tieto stránky, no nakoniec využila len workaway. Našla som si brigádu za ubytovanie v hosteli. V mojom prípade nebola strava súčasťou, ale nájdete tu aj takéto ponuky. Práce sú v mestách, ale často aj v odľahlých a zaujímavých oblastiach. 

Nedarilo sa mi nájsť dosť japonských remeselníkov ochotných nechať si pokaziť týždne tvrdej roboty, ale jazykových kaviarní, hostelov, stavieb, baliarní potravín, rúbania dreva a natierania plotov je tu požehnane. Často nepotrebujete japončinu alebo len jej veľmi malú znalosť. 

- kamoši vás na noc-dva prespia, ak vás majú radi/chcú pomôcť/máte pre nich mňamky a divoké historky. Ak máte kamaráta v Japonsku, opýtajte sa ho. Ja mám jednu. (Sorry za tie zmätky s neskorým príchodom, Sewi ˘.˘) M-sana som nechcela týrať, bol viac než úžasný aj bez toho.

Suveníry

OK, dajme tomu, že chcete niečo pekné poslať domov. Alebo vás navštívila kamoška a chcete jej dať niečo eňo-ňuňo, čo by si sama nekúpila. Alebo čoskoro odchádzate.

Bohužiaľ, nemám pre vás šikovný zoznam miest. Predpokladám, že poznáte niekoľko stránok s odporúčaniami cestovateľov a máte predstavu, koľko si môžete dovoliť. Moja rada sa opakuje - malé uličky, chudobné štvrte, obchody voňajúce (často doslova) naftalínom a starými tapetami.

Kimono nájdete aj za cenu menšieho auta, ale ak si vystačíte s noseným alebo málinko znečisteným, napr. v obchodíku v Osake vás môže stať len 500JPY a ešte vám ho pomôžu doladiť. Jop, za cenu obeda z meníčka. 

Väčšina miest má blší trh, niekedy niekoľkokrát do mesiaca. Najbližší ku mne bol pri svätyni Šitennodži a raz do mesiaca som tam nechala veľa dobre utratených peňazí. Navyše som tam často objavila lokálnych umelcov a remeselníkov, občas veľmi dobrých. Kimoná, jukaty, haori, obi, obidžime... som našla v rozmedzí 500 - 10 000JPY, len si vybrať. 

Ako cudzinke, čo sa veľmi snaží hovoriť po japonsky, mi často prihodili šatku, malé furošiky, tenugui a iné somarinky. Ajhľa, daľší suvenír.

Mám rada remeslá a ak som sa na nejaký kurz či ukážku prihlásila, snažila som sa vyrobiť reprezentatívny kus. Niektoré som rozdala najbližším príbuzným, niektoré som si nechala. Ak vám ide o zábavu a máte chuť investovať do zážitku, váš výtvor sa tiež môže stať milým suvenírom. Pri niektorých príležitostiach som videla aj "detské" dielničky a nikto ma z tých školských lavičiek nevykopol, takže aj tadiaľ vedie cesta.

Ak sa zúčastníte niektorého z milióna festivalov, väčšieho či menšieho, tiež si vyberiete. Oplatí sa hľadať podobný tovar mimo hlavnej festivalovej sezóny, keďže väčšina svätýň a chrámov má aj vlastné predajne, ale niekedy skrátka neviete odolať.

Snáď bavilo, snáď pomohlo. Nabudúce o hosteli a o škole.

Rok Východňarky na Východe 2

Moje začiatky

(Sorry, ešte nie o hosteli a škole. Pobyt v japonskej rodine má prednosť.)

Tokio je obrovské. Keby bolo na kolesách, povedala by som, že je ako Londýn z príbehu Smrteľné stroje od Philipa Reeve-ho - ulovilo a vstrebalo každé mestečko a dedinku vo svojom okolí. O metropole sa dočítate z mnohých zdrojov, takže vynechám lekciu zemepisu, ale ani to človeka nepripraví na realitu.

Cestujete hodinu do práce/školy? To je za rohom. Mrknúť na nejakú zeleň? Parky sú vaša jediná šanca, často na brehoch riek. Idete z jednej strany na druhú? To si radšej nájdite miesto na sedenie a vytiahnite knihu - možno dáte aj dvesto strán. Všade armáda ľudí. Ihriská v lete vyzerajú často vyprahnuto aj tam, kde by som čakala trávu, ale stromčeky pôsobia zdravo. V parkoch s kvitnúcimi stromami tráva je, aj keď na jar poriadne trpí pod váhou mnohých piknikov.

Čiba, kde som bývala počas prvého týždňa, je na východ od centra. Mari-san ma upozornila, že jej rodičovský dom je maličký, lebo cena parcely v Tokiu lieta vyššie než Captain Marvel. Kdekoľvek sa dalo, stavby stáli na jednej stračej nôžke a ťahali sa k oblohe. "Môj" domček stál na rohu ulice oproti bytovke s parkoviskom a z druhej strany susedil s rozvodňou elektriny. Jej vysokonapäťový stožiar sa stal mojím orientačným bodom (pri vodorovnosti okolia to nebol problém). O dva vchody ďalej bola minikrčma.

Domček mal malú garáž (nikdy nevidenú) a kúpeľňu (práčka, umývadlo, ofuro a malý priestor na osprchovanie pred ním) naľavo od vchodu. Napravo stála izba môjho japonského otósan. Bola len jeden schodík nad úrovňou ulice, mala posuvné okno-dvere do ulice a vnútri podlahu pokrytú tatami. V jednom rohu bola domáca svätyňa a popod strop zavesené rodinné portréty. 

Okásan mala izbu hneď nad ním (viditeľný balkón). WC a umývadlo stálo medzi ňou a kuchyňou. Podľa jej veľkosti usudzujem, že garáž bola skvelá ako sklad, no auto by do nej človek asi nedal, ak by z neho mal aj vystúpiť. Schodisko bolo cetrálnou časťou domu - úzke, relatívne strmé a obdĺžnikovej podsady. Ja a môj ruksak sme sa zmestili tak akurát.

Na najvyššom poschodí boli dve detské izby. Do chlapčenskej som si mala uložiť veci a v dievčenskej som spala. Moja izba mala okno (na obrázku viditeľné pod stožiarom vpravo hore) a z druhej strany balkónové posuvné dvojdvere. Skvelé svetlo, musím uznať. Steny boli tapetované, šatník schovaný do zníženej strechy po strane izby, pod oknom som mala školský stôl so stoličkou a v rohu malú telku. 

Nad balkónom bolo AC (klimatizácia). V tejto časti Japonska sa ústredné kúrenie veľmi neinštaluje, ako mi M-san dávnejšie pri pive vysvetľoval. Klimatizácia kryje kúrenie aj chladenie, podľa potreby. Steny domu boli hrubé tak akurát na uchytenie okien. V Japonsku bývajú časté zemetrasenia a tak musia byť domy ľahké a pružné. O architektúre a stavbárstve viem veľké maľované nič, ale ak stavbu prežívajúcich domov niekto dotiahol do dokonalosti, tak asi Japonci. Má to však aj svoje nevýhody.

Tepelná izolácia v izbe, vlastne v celom dome, nestála za nič. Všetky tie vtipy o studenom odchove a studených domoch? Pravda. Raz ráno som sa pozrela na teplometer v izbe a videla 8°C. Posteľ bola teplučká, ale na mojej podlahe by japonské rybárske lode mohli uskladňovať tuniaky. Po prvom ráne som sa naučila strčiť si čisté ponožky na koniec postele, aby boli ráno teplé a poruke. Aj tak boli rána drsné a bleskovo rýchle, čo sa obliekania týkalo.
Táto domácnosť v kuchyni kúrila olejovým horákom. (Poznáte tie plynové horáky s modrým plameňom na terasách niektorých reštaurácií? Tie, čo stoja na zemi? Tak máte predstavu.) V rohu kuchyne pri dverách bola LCD telka, detský kútik a ďalej už to poznáte - stôl a stoličky (okásan mala kresielko kvôli kĺbom), spotrebiče a drez. Okolo plynového sporáka mala postavenú alobalovú ochranu proti prskaniu oleja. Dve okná do ulice, jedno na stenu susedného domu. Dom mal na šírku asi 4,5, možno 5m - do výšky to ale plošne vyrovnal na štvorizbák s pivnicou a klasickou kuchyňou. Myslím, že sa otósan a okásan nemajú za čo hanbiť.

Moja skúsenosť s bývaním v rodine bola skvelá - často som šla von, aby mali svoje súkromie a režim, ale raňajky a večere sme mali spoločné a dosť sme sa rozprávali. Prvé ráno som bola hore o 7:30 a v kuchyni som prekvapila otósan v spodnej bielizni. Okásan sa na tom otvorene smiala.

Moja Japončina bola v tejto dobe 3mm od podlahy. Frustrujúce, ale na druhú stranu som sa fest snažila. Pomáhalo, že na mňa inak ani nerozprávali a že sa nenechali zastaviť ^.^ Google translate skákal, ako okásan pískala, ale totálne ignoroval otósanove vtipy ^.^ 

Na stole bolo vždy jedla ako pre piatich, v malých porciách zo všetkého. Mari-san sa v mene maminy pýtala na moje predstavy o jedle, ale ja som naozaj chcela čo najobyčajnejšiu stravu. Chcela som vidieť ozajstné ľudové Japonsko. Okásan sa zrejme aj tak prekonávala, lebo maminy si nevedia pomôcť, že? Husté polievky so zeleninou a kuracími dolnými stehienkami, zemiakový šalát, dusená zelenina, zeleninový šalát, opečený zemiak, podkovičky opečených rýb, vzprážané kuracie kúsky... Žiadne suši. Suši je pre túto rodinu lakocinka (mňamka) - idú naň von, do obľúbenej reštaurácie. 

Okásan ma hneď v druhý deň vzala na úrady, otósan nám robil vodiča v rozkošnom červenom Nissane (automat). Je pravda, že autíčko je užšie, ale aj vysoké a 4 sa doň v pohode zmestia. Na palubovke má namiesto dispeja malú telku a tak sa cetujúci/čakajúci nenudia.

Najprv sme šli na radnicu/mestský úrad, kde som si zaregistrovala adresu pobytu. Chcela som sa prihlásiť na adresu hostelu, kde som sa o niekoľko dní neskôr mala presťahovať, no nebolo to možné - ide o iný obvod a tak ma okásan prihlásila na vlastnú adresu. Upokojila ma, že keď prídu dokumenty (platba verejného poistenia atď.), jednoducho mi napíše a prídem si po ne. Rovno mi tak vybavili aj poistenie (môj prínos do procesu bol minimálny). Vytlačili mi na zadnú stranu rezidenčnej kartičky adresu a bolo to.

Nasledovala pošta. Doriešili sme poštový kontakt, a okásan mi otvorila bankový účet. Pred cestou som si s veľkou pomocou Mari-san urobila prieskum trhu a na jej odporúčanie som si v JP Bank otvorila vkladový/výberový účet na maximálnu sumu 13 miliónov jenov (JPY). Je totiž bezplatný. Dostala som k nemu knižku a kartičku - obe možnosti sa dajú použiť pri výbere alebo vklade peňazí do bankomatu, ale nie ako platobná možnosť. PIN k nej som už zabudla. 

Na krajinu, v ktorej vymysleli robota na vertikálne umývanie okien mrakodrapov, sú online peniaze stále trochu mimo denno-dennej reality. Pred víkendom som pri bankomatoch vídavala rady ľudí, čakajúcich na výber peňazí.

Drobný detail - na dokumenty som potrebovala hanko - pečiatku okrúhleho tvaru namiesto podpisu. Moja bola darček od M-sana spred niekoľkých rokov. Sú na nej kandži a jedno z ich možných čítaní slabikuje moje meno MA - RI - A (dokopy vraj ale nedávajú zmysel). Ak ju nemáte, netrápte sa - môžete si ju nechať vyrobiť alebo si nejakú kúpiť v supermarkete či 100jenovom obchode za pár eur. 

Orazila som všetko, čo mi spoza pultu úradníci ukázali - poistenie, adresu, bankový účet, poštu, ľavú obličku, prvorodeného syna,... Nemtuch, čo by som si bez okásan počala. Papierov bolo veľa a hoci boli úradníci zdvorilí, usmievaví a totálne profi nápomocní, aj na nich bolo vidieť, akí vďační sú za japonskú sprostredkovateľku.

Na pošte sme stretli aj Natsume-čan (čan je prípona pre použitie zdrobneliny), asi 1,5r vnučku s jej maminou. Brat Mari-san je totiž ženatý tato a bývajú v obvode, takže ju starkí cez víkendy strážia. Ich nevesta je pekná, sympatická a drobná. Vedľa nej som bola priemerná a priveľká. Ak máte ťažkosti prijať, akí ste, Japonsko je výzva - polovica obyvateľstva je v niečom "menej" - v kilách, akné, centimetroch, vyberte si. 

Po úradoch sme šli na suši, najskôr aj preto, že sme zabili celé dopoludnie a okásan nemala navarené. Kaiten-zuši je typ reštaurácie, kde sa misky a tanieriky s rôznym typom suši a prílohami posúvajú na bežiacom páse v nekonečnej slučke okolo stolov s usadenými klientmi. V našom prípade sme si na obrazovke naklikali, na čo sme mali chuť, potvrdili objednávku a počkali, až to k nám príde. Varovné pink! nás informovalo, že je jedlo na páse a čoskoro dorazí. Keď sme dostali chuť na niečo ďalšie, proces sme zopakovali.

Niečo som si vybrala sama, niečo som  "musela skúsiť, je to veľmi dobré." Došlo aj na natto. Táto japonská vecička sa často prekladá ako "fermentované sójové bôby." Nie je to zlý preklad, a isto to mnohým váhavým ochutnávačom exotickej kuchyne umožní skúsiť niečo, čo by inak pre predsudky nedali do pusy. Ja to predstavujem ako pastu z polozhnitej sóje ^.^ Okásan vravela, že Natsu-čan miluje natto, či to poznám. Že ľudia to buď milujú, alebo neznášajú.

Žijem len raz, kliknite ho tam!
Mazľavé, lepkavé, krémovej farby, bez pachu, na kôpke ryže, na pohľad nevinnosť sama. Šup ho dnu, naraz.

Obaja moji hostitelia oči na mne, čakajú na reakciu.
Zapila som ho zeleným čajom. Fajnovka. Zostal mi v puse povlak, ale pohoda. Nie je to niečo, po čom by som bažila, ale vôbec mi to nevadí. Otósan je pobavený aj sklamaný - vraj so mnou nie je sranda ^.^

Keď sme dojedli, otósan privolal obsluhu, ktorá spočítala prázdny riad na našom stole podľa vzorov na okrajoch a otósan šiel zaplatiť ku kase s lístkom od servírky.
Prajem si, aby som pre nich mala viac slovenských omijage. 

V elektro obchode som si kúpila turistickú SIM na dáta a šli sme domov. Napriek mojej snahe sa mi nepodarilo získať japonské telefónne číslo. Proces bol na mňa príliš komplikovaný a napokon som s každým Japoncom komunikovala cez LINE aplikáciu. Keď som prišla na to, čo a ako, nepotrebovala som ani dáta - wifi je za bežných podmienok vo veľkomeste na každom rohu, hoci nie celoplošne.

Na večeru som pripravila zemiakové placky (majorán z batožiny), otósan si dal 0,4dcl 22% a 32% Tatratea. Nikoho nezložilo pod stôl, pochválili ma a celkovo bolo fajn.
Spustila som AC, ale 5min fúkalo len studený vzduch. Vypla som ho a šla spať. (AC bolo ok, len ja som puklica - mala som ho nechať bežať dlhšie.)

Syn a nevesta priviedli Natsu-čan k starkým. Čakala som krik a plač, no len sa hanbila. Okásan ju navádzala na zoznámenie, ale e-e. Nekúpil si ju ani drevený koník na kolieskach. To neznamená, že zo mňa spustila oči. Nechala som ich a šla do mesta. Chcela som nájsť centrálu Červeného Kríža, ale asi som nepochopila stránku. Navštívila som múzeá a galérie v okolí, mrkla na Hibija kóen, zjedla prvé bento z obchodu za 500JPY. (Kurz kolíše, ale v hlave si ho zvyknem prepočítavať ako 1 euro = 110JPY. ) Celkovo obyčajný deň, ale nečakala som, že všetky úrady vybavím za jedno predpoludnie.

V ten týždeň som pochodila veľa múzeí a galérií. Vstupné je podobné slovenskému, často menej než u nás. Napr. Ueno kóen je park, v ktorom sídli hneď niekoľko tématicky rozdelených múzeí a na isté obdobie ponúkali Ueno koen PASS za 3000JPY - umožňoval mi navštíviť 12 ich inštitúcií (vstupenky sa pohybovali od 200JPY do 800JPY). Nepodarilo sa mi pozbierať všetkých kultúrnych pokémonov, ale aj tak mi nejaké peniaze ušetril.


Kúpila som si prvý teplý nápoj z automatu (ehm, vypila som, ale...), ale môj prvý anman (parená buchta so sladkou fazuľovou plnkou) bol splnený sen - krehký ako obláčik, v  tom mrazivom dni teplý a veľmi dobrý. Chcela som skúsiť aj takojaki zo stánku, ale ujo predavač si utrel nos do ruky a očistil si ju do nohavíc a to mi nejako vzalo chuť do jedla. Nechápte ma zle, vyrástla som na Domaši, ale v stánku s jedlom...
Kedykoľvek som narazila na peknú alebo obľúbenú reštauráciu/podnik/vyhliadku, stál pred ňou rad Japoncov. Podľa toho som vedela, že sa to oplatí. Neviem si predstaviť, že by niekde na Slovensku 4 bielovlasé dámy sedeli na lavičke pred vchodom v 5°C a čakali na recepčného. Alebo aby niekto videl, že pred 15 miestnou izakajou stojí 25 ľudí a postavil sa na koniec radu. Zdvihli by sme sa a našli niečo iné. 

Urobte si radosť - ak budete v Japonsku a pred podnikom uvidíte veľa cudzinkov, pokračujte - určite je dobrý a má samé poctivé mňamky, ale choďte ďalej, mimo hlavných ciest a nájdite podnik s radom domácich. Vedia, prečo tam stoja, aj keď ujo Google ešte nie. Navyše, ako cudzinec máte šancu na pozvanie na pivo od ingriš konverzácie chtivého Japonca pri bare.

Stretla som sa s dvoma couch-surfing.com osobami. Rok pred cestou som prespávala cestujúcich v Bratislave, aby som sa zlepšila v anglickej konverzácií a urobila si meno na stránke. Čakala som, že v Japonsku využijem prespávanie v domácnostiach, ale nikdy k tomu nedošlo. 

Ľudia ale mali chuť stretnúť sa a konverzovať a tak som si urobila niekoľko krátkodobých známostí. Bolo fajn mať ďalšie možnosti a uhly pohľadu na bežný život v meste. Prebrali sme kopec tém, dostala som tipy na výlety, jedlo, obchody, predstavenia, svätyne. Dostala som pár suvenírov a snažila sa nejako oplatiť magnetkami, cukríkmi a pohľadnicami z domu (omijage je dominantnou súčasťou vzťahov. Je veľmi užitočné nejaké so sebou zobrať, jedlo predovšetkým - na somarinky sadá prach).

Mala som pečený batat posypaný čiernym sézamom v sladkej sirupovej omáčke - sladko mi bolo až za ušami, ale vrelo odporúčam. Zahrial ma, nasýtil a E-san ohromilo, koľko do seba natlačím.

Zažila som obed na štýl Lost in Translation filmu (SK preklad: Stratený v preklade) - šlo o korenenú rybu v omáčke s cibuľkou a čímsi neznámym. Menu bolo v japonských číslovkách a japončine, a nie tej peknej tlačenej, tak som vyberala na blic. Dobrý blic, musím povedať.

Malý tip - ak si chcete fotiť interéry alebo ľudí, požiadajte o povolenie. Videla som, ako na buranov reagujú a chcela som sa zapísať lepšie. Ak využijete moju radu navštíviť "domáce" podniky, zapamätajú si vás - urobte si dobré meno.

Mala som prvé taijaki. Videla som za roky sledovania anime kopec jedla a mala chuť ho vyskúšať. Táto street-food rybička ma prekvapila. Čakala som chrumkavú tučnučkú napolitánku s plnkou, ale bol to skôr lievanec. Počas roka som ochutnala každú verziu, ale tá klasická s červenou fazuľou mi chutí najviac. 

(V sobotu a v nedeľu ma M-san vzal na výlet, a Sewi ma tiež vzala von, ale o tom niekedy inokedy.)

V rodine Mari-san som strávila týždeň a neviem vyjadriť, ako veľmi si ich pohostinnosť vážim a aká som im vďačná za pomoc, ktorú mi poskytli. Môj skok do hlbokej vody by bez nich nikdy nebol taký príjemný, bezpečný a bezbolestný. Rada by som verila, že im to budem mať šancu oplatiť.

Tak, a teraz k tým užitočným veciam. Čítajte ďalej ^.^

Rok Východňarky na Východe 1

Dobrodružstvo začína

Ako väčšina mojich známych, k Japonsku a japončine som sa dostala cez animáky. Je asi na mieste dodať, že poriadne neskoro - videla som ich niekoľko v telke (Sailor Moon, Kaleido Star, nejaké to mecha...), no reálne som ich začala vyhľadávať až okolo 17-tich. 

Tým AHA!-momentom bol pre mňa film Sen to Chihiro no Kamikakushi (Cesta do fantázie). Rozbiehalo sa to pomaly, ale nakoniec som už ako vysokoškoláčka zakotvila v Anime Teame v Prešove.

Totálne ma pokazili ^.^ 

Prečo práve Japonsko? Čestne - neviem. Nejako som si to dala za cieľ, keď vzrušujúcich vyhliadok v mojom živote nebolo veľa, a pomaly sa na to upla. "Všetci" chceli na Západ, do krajín zasľúbených, ale ja som "musela byť divná a trepať sa až niekam do p***!" (sestra).

Ak hľadáte nejakú ekonomickú skratku, ako sa do Japonska dostať, ja ju nepoznám. Mamka s tatkom nás majú 6. Cez vysokú ma preniesli brigády a štipendiá, potom som začala pracovať. Tu a tam som si narazila čumák o nepredvídateľné výdavky (5-ročný plán sa predĺžil na 9 rokov). Klasika život.

Turistické víza sú super, ak máte dosť peňazí / skvelé plánovacie schopnosti. Stále sa mi zdalo, že nemám dosť na vysnívanú 3-mesačnú dovču a predstava, že by som si musela požičať, mi bola príjemná ako ježko v podprsenke.

Náhle sa však predo mnou rozostúpilo more - Japonsko a Slovensko rozbehli Working Holiday Visa program. Narozdiel od turistických víz by som mohla pracovať a zostať v krajine až 1 rok. Z divnej dovolenky sa okamžite stal ročný pobyt a moja úbohá mamka z čírej lásky ku mne prehltla niekoľko stoviek obáv. 

Podmienky pre získanie sú celkom jasné a aj s potrebnými dokumentmi ich nájdete ich tu: program pracovných dovoleniek. 

To bol môj moment - mala som posledný rok na prípravu, teraz alebo nikdy. Žiadosť som si podala koncom októbra 2017, asi dva týždne pred 30-tkou. Moju konzulárnu kontaktnú osobu, pána M. Macáka, som asi dosť pobavila. Pomohol mi dokončiť načaté papiere a 30.10. mi dorazil mail s "P.S: Vaše víza boli dnes vystavené." Pamätám si, že som to čítala v práci a šťastná bublina v hrudi ma nadnášala ešte niekoľko dní.

Pred cestou som musela absolvovať vyhliadkovú jazdu slovenskými úradmi. Je dobré tieto veci vyriešiť osobne a v kľude:

- Zaplatila som si celoročné cestovné poistenie. Môžete si vybrať podľa chute, komerčných poistení je na trhu dosť. Obetujte tomu jedno-dve popoludnia a nechajte si poradiť skúsenými cestovateľmi na ich blogoch alebo stránkach. Narozdiel od poisťovní nemajú dôvod neopodstatnene niečo vychvaľovať.

- Z každého dokladu som urobila kópiu. Moja rodina navyše mala obe kontaktné adresy a čísla v Japonsku, číslo a heslá k môjmu fin.účtu, k môjmu fb účtu, ku všetkému, čo ma napadlo, že by bolo treba a) riešiť a b) ukončiť, ak by došlo k najhoršiemu. Všetko pekne v jednom obale.

- Svätá trojica S(ociálka)P(racák)Z(dravotka). Zamestnanie som ukončila dohodou. Môj nadriadený o mojich plánoch vedel asi pol roka dopredu, pretože som mu chcela dať čas nájsť za mňa náhradu. V mojej práci je to často človek z doporučenia, ale občas je načasovanie naprd. Od Nového roka som bola na tri týždne nezamestnaná (dnes by som to riešila dovolenka-odchod, ale po vojne je každý generál). 

Takže prihlásiť sa na ÚPSVaR a Sociálnu poisťovňu. Nemusela som to takmer 8,5 roka riešiť a zabudla som, čo a ako.
Tetušku netešilo, že so mnou musí prejsť všetky papiere. Mala som všetko, ale naivne som predpokladala, že úrady medzi sebou už aspoň trochu komunikujú. Nope. Chýbali mi kópie vecí. Urobili si ich na mieste (ajhľa, koľko to roboty navyše) za šomrania, že keby každý..., a toľký papier... 
Pred odchodom mi dali papierik, poznáte to - že si aktívne hľadám zamestnanie. Hovorím tete (znova), že pred ďalším podpisovým termínom prídem, aby som sa zo systému vyhlásila, pretože idem do zahraničia. (Kvôli odhláseniu som musela znova na ÚPSVaR a Sociálnu poisťovňu.) Nepotrebujem to. "Nevadí, to vám zostane nabudúce." 

Odhlásenie zo zdravotnej poisťovne prebehlo rýchlo a bez komplikácií - chceli čestné vyhlásenie o pobyte mimo nad 6 mesiacov a kópiu komerčného cestovného poistenia. Pochopiteľne, aj kartičku.

- Zrušila som jedno zo svojich telefónnych čísel. Tak nejako stratilo na význame.
Ak platíte podnájom, energie, čokoľvek, uistite sa, že máte všetko vyriešené pred odchodom. 

Spolubývajúci

Ešte nikdy som neletela, spovedala som teda mojich ľudí. Spolubývajúci ma poslali z BA do KE ako suchý nácvik. Prišli ma do Prahy spontánne vyprevadiť (boli na letisku skôr ako ja ^.^). Dvacinu za kávu a koláčiky mi strčili naspäť do batožiny (sú super, čo vám poviem). 

Týždne obáv, že zablúdim od brány po lietadlo sa skončili, ja som nasadla a o 13:15 odovzdane odletela do Tokia. Využila som ruskú spoločnosť Aeroflot, pretože leteli Praha - Moskva, Moskva - Tokyo a nemusela som sa trápiť s batožinou. Letenka ma stála 400 eur, jednosmerná, lebo som nevedela, ako dlho sa v Japonsku udržím.

Moskva - Tokyo

Našla som pár tipov na dlhý let. Nemám problém zaspať kdekoľvek, ale nedá sa naučiť menej:

- Vankúš, klapky, štuple - v Moskve som sedela so sviežim Texasanom. Veľmi intenzívne prežíval filmové zápletky a každý jeho pohyb a "In your face! Told you so! And now you´re done, dude!" ma budili. Nakoniec som si pustila hudbu. Vankúš navyše je skvelý pod kríže, aj ak vám k letenke jeden dajú.

- Ak vaša spoločnosť neponúka k letenke deku, odporúčam čokoľvek, čo sa vám zmestí na palubu. Mala som jedny hrubšie ponožky a tenkú veľkú šatku, takže mi bolo tak akurát.

- Kompresné ponožky a Aspirin sú pre ľudí s opuchmi nôh super kombo. Pridajte horčík alebo nejakú nepredpisovú vec na zrelaxovanie a bude sa vám ľahšie zaspávať.

- Hygienický balíček pre pohodlné ráno. Mala som napr. cestovnú sadu od Curaprox - je v nej trochu miesta aj na mini niť a žuvku.

- Púzdro na dôležité papiere atď. Pomohlo mi udržať všetky veci pokope a poruke. Moje bolo z obalu na dopisný set, komplet s prepážkami ^.^

Odlet z Moskvy.

- Prázdna fľaša na vodu po prechode bránou (moja bola skladacia, nezabrala miesto), snack-dva. Asi vysmädnete, naberte si. Aj keby bola na letisku len teplá voda, vychladne. Na palube som mala 2x jedlo, ale voda sa zišla.

- Elektronika, káble - nejako sa zabavte.

Aby bolo o čom doma hovoriť, v Tokiu to bola jedna haluz za druhou:

- Pristáli sme včas, no nebola voľná brána, pretože deň predtým snežilo. Čakáme asi 40min.

- Skontrolujú ma a posadia k iným na lavičku. Medzitým odbavia množstvo ľudí. 2x sa nám neznámy pán v uniforme príde ospravedlniť, že dlho čakáme. Píšem SMS mamine, že som pristála v Tokiu a všetko je OK.

- Celú hodinu sa mi nedarí zavolať M-sanovi, ktorý ma niekde v príletovej hale čakal. Píšem mu mail a dúfam, že ho uvidí. (Fakt som zúrila - schválne som si mobil a SIMku nechala skontrolovať na pobočke, či je všetko OK a budem schopná ho v JP používať.)

- Ujo s visačkou na krku si nás vyzdvihne, dovedie k preskleným búdkam a tam nás postupne, hlavu po hlave - prst po prste digitalizuje personál. Vystavia mi Residency Card a môžem vstúpiť do krajiny.

- 2+ hodiny po opustení lietadla idem k batožine. Pýtam sa pána v čapici, kde nájdem náklad z môjho lietadla. Ukázal, našla som. Batožina chodí a chodí, moja nikde. Na monitore nie je číslo môjho letu.
Cool, cool, cool, cool... Som dobre zbalená v palubnom ruksaku, čakala som tento prúser. (Všetky moje vtipné historky sú z presunu z bodu A do boku B.) Obzerám sa po pulte s nevyzdvihnutou batožinou. Vzdialený ujo tlačí modifikovanú godzilaverziu nákupného vozíka a na ňom jedovato-zelený valec s nalepenou oranžovou odrazkou v tvare smajlíka. Skontroluje mi lístok a spokojne mi moje megaburito odovzdáva. Cool! (Seriózne, ak si nechávate fóliovať batožinu, označte si ju.)

- Prehadzujem si nejaké veci medzi 7kg ruksakom a 22kg vakom, vrátane omiyage pre môjho známeho. Som absurdným predstavením pre okolie - vak dám na chrbát a som o 3cm nižšia.

- Odovzdám som pri pultíku vyhlásenie-že-nemám-čo-preclieť vypísané v lietadle (mhehehehehe), idem von a snažím sa v čakajúcom dave nájsť môjho Japonca. Podarí sa, nasleduje veľa ospravedlňovania za ohromné čakanie, za nezavolanie, za neskontrolovanie mailu, za všetko. Veľa ďakovania, nejaký ten údiv nad batožinou. Ponúka sa, že mi ju vezme, ale neprichádza do úvahy - M-san má tak 70 rokov a kíl a ja ho ešte potrebujem na nohách. Ideme na neskorý obed a M-san mi rozpráva o vybranom jedle, dáva mi vybrať spôsob cesty do mesta, láskavo platí za obed.

- M-san kupuje lístky na bus z letiska Narita. Dá sa cestovať aj vlakom, no nechávam som to na skúseného cestovateľa (lieta často). Mám v úmysle dívať sa na cestu, ale zadriemem. Som si istá, že som stelesnením elegancie a dôstojnosti, ako vždy, keď spím posediačky.

- V meste prestupujeme na metro linku, ktorá ma dovezie k rodičom Mari-san, Japonky, ktorá s manželom žije na Slovensku a láskavo súhlasila, že mi pomôže sa zabývať. Jej rodičia už v minulosti  hostili jej poľských známych. (Nájdite si svojho japonského kamaráta aj vy.) Dorazili sme na zastávku Minami-Gyotoku v Chiba, Tokyo. Mám problém zorientovať sa, či sme pred, alebo za stanicou, potrebujem chvíľku, ale M-san to berie do vlastných rúk, zamieri do búdky s policajtom vnútri a požiada ho o pomoc. (Búdka je MINI! Videla som väčšie stánky so zmrzlinou °.°)

- Policajt nás nasmeruje a my sa poklonkujeme von. Ideme do kopca asi kilometer, dvakrát zabočíme, a je to. Číslo sedí. Akurát...

- Dom nevyzerá ako fotka od Mari-san. Ani náhodou. M-san s odhodlaním seniora, ktorý nemá čas na rozpaky, zazvoní na dom, ktorý má moje popisné číslo. Dlho nič a potom sa cez dvere ozve teta. Asi sa pri pohľade na pána a cudzinku pobalenú ako emigrant na začiatku nového života bojí otvoriť.

- Nie sme dobre (surprise, surprise!), náš cieľ je NAD stanicou, nie POD ňou, kde práve sme. Takže naspäť, popod koľaje a opäť kilometer, milosrdne po rovine.

- Dom nachádzame, vyzerá identicky, na dverách "VITAME." Cítim radosť v každom stavci. Hanbím sa priznať, ale chcem, aby M-san už odišiel. Je úžasný, ale poriadne som v lietadle nespala a mám dosť chodenia.

- Víta ma 60 ročná žena, veľmi pekne ďakuje M-sanovi, že ma bezpečne doručil až k jej dverám. Konečne odovzdávam suvenír, najprv M-sanovi, potom okásan. M-san nástojí na tom, že sa v sobotu vyberieme na výlet, aby mi to tu trochu ukázal. Je už tma, tak ma tetuška vedie na najvyššie poschodie a vysvetľuje, kde čo nájdem. Domček je pozoruhodný, ale o ňom nabudúce.

- Sprcha na japonský štýl, ofuro nepoužívam. Som dosť dobitá. Teta mi nechala zapnutú klimatizáciu/kúrenie, takže v izbe je fajn, keď sa vraciam. Líham si do vysokej nafukovacej postele pod 5 diek, píšem mamine druhú SMS, že ma nikto nepredal na orgány, vypínam AC a kóma.

Moja izba, cca 3,5 x 4m.

To bol môj prvý deň. Nabudúce prihodím tipy, ako a kde ušetriť, a prihodím pár príbehov o jazykovke, výletoch, Tokiu a živote v hosteli.

M-san.