Rok Východňarky na Východe 4

Hostel

Vybrať si hostel je umenie, na ktoré som nedorástla. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu nájsť kvalitné a ekonomicky výhodné ubytovanie po niekoľkých minútach na internete či pri prechádzke mestom. Je som sa orientovala podľa lokality a natvrdo skenovala recenzie booking.com webu.

Ak chcete ušetriť, vyberte si menej obľúbenú sezónu a pri hľadaní ubytovania používajte anonymné okno prehliadača. Vyčistite si históriu a cookies, ak ste hľadali v normálnom okne. Niekedy je výhodné pozrieť sa na tie isté ubytovacie možnosti na rôznych weboch. Spomínam si, že aj my sme ich mali výhodnejšie na tej-ktorej stránke.

Ja som si vybrala tento hostel. Mohla som si ho dovoliť, hoci dnes viem, že by som našla aj lacnejší. Zaplatila som cca 50 750 JPY/29 nocí a dostala posteľ na konci izby. Termín izba používam veľmi voľne - šlo o dvojrad poschodových postelí, dokopy 20 kusov, v pôvodne priemyselnej budove prestavanej na tejto účely. Zo zadnej strany bola herňa, ale buď nebola hlučná, alebo sa investovalo do serióznej zvukovej izolácie. Bez potuliek po okolí by som o nej ani nevedela.

Do školy som to mala asi 20min a jeden prestup, takže som bola so svojou polohou spokojná. Do centra to bolo trochu ďalej, no stále pohodlne. Metro je super vec, nadzemka tiež. Navyše, ak v prvých dňoch neviete, kadiaľ a čím, cesta opačným smerom vie byť tiež zaujímavá, ak sa dívate von oknom ako ja.

Moja posteľ bola v podstate len dutý kváder cca 2,2m kubického. Matrac bol hrubý, perina páperová a teplá, vankúš ok. Keď niekto odišiel, personál v službe postele vyzliekol a prešiel páskou na valčeku, aby sa zbavil bordelu, vrátane medzier a plochy pod matracom. Môj priestor mal len tento vchod so závesom. Viete si predstaviť, že som počas mesiaca tu mala kopec "spolubývajúcich" nad sebou, ale nebol to problém - postele boli pevnou súčasťou stien, takmer nevydávali zvuky a nepohybovali sa.  Neexistoval priestor pre väčšiu batožinu. Mala som výhodu, pretože som bola na konci izby, ale väčšina ľudí mala buď kufor na kolieskach postavený pod/pri krátkych rebríkoch, alebo batohy na posteliach (personál nebol rád, ale ak keď to hostia urobili v noci, ťažko s tým mohol niečo urobiť).

Posteľ bola rovnako priestorná ako hociktorý internát, v ktorom som kedy žila. pohodlne som si sadla, nemlátila som lakťami do stien pri otáčaní, pohoda. Pri hlave som mala úzku poličku s lampou, výstupom na USB a japonskú zástrčku. Na toto pri ceste do Japonska nezabudnite - majú dvojkolíkové zástrčky ako USA. Výhodou pre nás je, že bežnú elektroniku nemusíte chrániť prepäťovým adaptérom, pretože ich elektrina je na 110V. Ak potrebujete fén či kulmu na prežitie, dajte pozor, aby mala možnosť prepnutia 220/110V alebo si ju kúpte v Japonsku. Ušetríte si miesto v batožine a kúpiť sa dajú naozaj lacno (a ak vám nevadí mať ju z druhej ruky, na nete je kopec možností občianskej pomoci. Spomínam na teba, fén pre hostel za 400 JPY od japonskej slečny na zastávke metra.)

Čo môjmu hostelu chýbalo do spacích priestorov vynahradili spoločné priestory. Niekoľko ľudí sa vyjadrilo, že by takto nemohli existovať, ale na spánok skutočne nepotrebujeme veľa priestoru. Veľmi sa mi páčila spoločenská miestnosť s niekoľkými hrami a knihami a brožúrami v policiach. Mohla som si vybrať medzi sedením za klasickým stolom, pri konferečnom stolíku alebo na japonský spôsob, čo som preferovala. Veľká telka na stene neustále naladená na športové vysielanie (zimná olympiáda, a predovšetkým krasokorčuľovanie bolo VŠADE a FURT), vôňa kávy z kávomatu, cinkanie mikrovlnky,... Človek sa cítil byť obklopený ľuďmi a bežným životom, aj keď sa práve s nikým nebavil. Stretla som dvoch dlhodobo žijúcich hostí, oboch Európanov, a trochu sme sa rozprávali, ale nenadviazala som tu žiadne priateľstvá. 

Na pohyb po budove som mala čipovú kartu a bola nastavená tak, aby som sa dostala k sebe a do spoločných priestorov. Okrem spŕch a wc (2x) to bola strecha a práčovňa na nej. Fakt, že je bežné mať práčku a susičku na streche, ma asi nikdy neprestal zarážať. Vedela som, že sa perie v studenej vode (v ruksaku som mala hlavne športové oblečenie zo syntetiky, vyhovovalo mi to), len mi to prišlo proti nášmu zvyku mať tieto spotrebiče v suteréne/kúpeľni trochu komické. 

Pranie aj sušenie bolo na mince a ak som sakurové stojenovky nemala, rozmenili mi na recepcii. Nastavenie programov nebolo možné, len som vhodila mincu a zaplo sa to. Na streche stál aj piknikový set a popolník. Plot okolo klimatizačnej jednoty niekto využíval na zavesenie bielizne, ale ja som dala prednosť tyčovému stojanu. Narozdiel od hostelov, v ktorých som pracovala, tento svoju bielizeň pral v čistiarni. 

Kedykoľvek sa dalo, využila som slnko, pretože sušička stála 200JPY na každú nálož a veci aj tak úplne neuschli. Keď slnko nebolo a fakt sa nedalo počkať, natiahla som pohotovostný motúz v mojom rohu izby. Robila som tak večer a ráno som ho stiahla. Nikdy sa k tomu nikto nevyjadril, ale neodporúčam to ako štandard. Pri vchode do izby sme mali sušiak, no bol veľmi maličký a často úplne obsadený.

Tu a tam sme mali aktivity ako kaligrafia, maľovanie a zoznamovanie sa. Raz som prišla po škole späť a našla oznam, že si môžeme urobiť perníkové domčeky. Asi im zvýšili z decembra a chceli sa ich vo februári zbaviť. Prihovorila som sa babám na recepcii, dostala škatuľu a šla do suterénu hrať sa. Asi sme sa nepochopili, lebo prišli za mnou, aby mi pomohli. Výsledkom bolo, že som poskladala kompletne predpripravenú chalúpku, dorobila cencúle a sneh z cukrového prášku a umiestnila ozdoby. Nemala som veľmi šancu niečo vytvoriť, ale baby si pri mne aspoň trochu oddýchli, keď sa ukázalo, že nepotrebujem asistenciu.

Možno som sa mala pokúsiť zjesť ho, ale už pri pohľade ma cez oči chytala cukrovka a baby sa opýtali, či si ho môžu dať na recepciu. Strašil ma tam ešte týždeň.

V tomto čase som na FB hodila niekoľko príspevkov a dostala niekoľko komentárov. A správ. Väčšina bola, pochopiteľne, pozitívna. Niekoľko bolo... pozoruhodných. Na krátku dobu som sa stala zaujímavou pre ľudí, ktorí ma roky nevideli a ani o to nejavili záujem. Pýtali sa, prečo, načo, za čo, ako, s kým a na ako dlho. Z čoho žijem, ako som mohla len tak odísť, či sa o mňa doma neboja, čo s prácou, dokonca že tam nevydržím a celé ma to bude stať zbytočne veľa peňazí. 

Možno je to slovenskou náturou, možno obmedzenosťou ľudí z vášho života. Moja rada? 

Trolovia patria pod mosty, nie do vášho zoznamu priateľov. Zablokujte ich.

Hosť z hostela mi poradil, ako si môžem privyrobiť. Prihlásila som sa na stránku hello-sensei.com a vyrobila si účet lektora. Nestojí to nič, platí sa za registráciu študenta.

Princíp je jednoduchý - ak by sa odo mňa chcel niekto učiť, napísal by mi, dohodli by sme sa, čo a ako, stretli na prvú hodinu a zistili by sme, či nám to vyhovuje. Platba sa riešila "na drevo," často len také vreckové. Vzhľadom na moju ponuku som si diktovala skromne, 1000-1500JPY za hodinu s jednotlivcom.  

Vypísala som formulár predmetov, ktoré som bola ochotná učiť, formu vyučovania, ktorá mi vyhovovala, level, atď., a zavesila to online. Nebola som ešte OK s predstavou, že by som niekoho učila po anglicky, tak som ponúkla hodiny slovenčiny a češtiny. Držala som si palce, ale nedávala tomu veľkú šancu. 

O dva dni sa ozval T-san. Tento pán bol skutočný lingvista - amatér. Skladový úradník,cca 40-ročný, nezarábal asi veľa, ale všetky svoje jeny pchal do jazykov. 

Doniesol si do kaviarne, ktorú navrhol, knihy čestištiny v japončine a ceruzkou si do nich vpisoval slovenské alternatívy. Platil ma popod dosku stolu a hneď si dohodol ďalšiu hodinu.

Komunikovali sme po anglicky a poprosila som ho, aby na mňa skúsil hovoriť aj po japonsky. Zvyčajne sme sa stretli raz do týždňa na dve hodiny, pred alebo po mojom vyučovaní. Sedeli sme pri stole, ak to bolo ráno, dali si aj raňajky (boli sme v kaviarni hotela a raňajky stáli do 400JPY) a riešili jeho knihy. Vyučovanie bolo jednoduché, potreboval odo mňa opravu výslovnosti, vysvetlenie gramatiky a rozdielov medzi jazykmi. Dala som mu niekoľko tipov, mailom poslala kartičky zo slovenského jazyka, aké sa používajú na základnej škole, a snažila sa čo najviac mu pomôcť. Poctivo sa pripravoval a kládol na seba vysoké nároky, takže som ho ani tak neviedla, ako skôr kontrolovala.

Už sa po slovensky a po česky učil (naraz) od Č-S páru, ale víza im skončili a oni odcestovali. Nejakú chvíľu nemohol nájsť učiteľa, tak sa venoval iným jazykom. S jednou dámou sa vo francúžštine učil po berbersky (neviem, ktorý z roztrieštených berberských jazykov), okrem toho sa učil po nemecky, arabsky a asi sedem iných jazykov. Mal skúsenosť s chorvátštinou, gréčtinou, ruštinou. Veľmi sa mu páčili jazyky malých národov, preto sa začal zaujímať o ten môj. Tvrdil, že nemá dobré skúsenosti s mužskými lektormi, čo ma trochu znervóznilo, ale T-san bol vzor poctivého študenta, tak ma to rýchlo prešlo. 

Nebol rád, keď som mu oznámila, že o pár dní odídem. Myslím, že ma nebral vážne, keď som mu hovorila osvojich plánoch. Snažila som sa nájsť pre neho medzi známymi náhradu alebo aspoň rozhodiť info na sieti, no nebola som úspešná. Nezarobila som veľa, možno tak 100 eur, z ktorých som čast precestovala a preraňajkovala, no aj tak to bolo ako vreckové fajn.

V bežný deň som si nastavila klasickú rutinu - v noci som sa učila, lebo bolo ticho. Dopoludnia som zvykla spať, ak som nemala iný plán alebo stretnutie. Jazykovka a po nej cesta domov. Mala som dojem, že potrebujem veci spracovať, kým sa mi niekto nanúti do pozornosti, preto som náhodne vystúpila z vlaku a prešla sa alebo som nastúpila o niekoľko zastávok neskôr. Niekoľkokrát som sa zaujímavo stratila alebo mi v ceste bránil plot. Ja a niekoľko japonských babičiek sme si s úsmevom mávli na náhodnej ulici.

Nazbierala som niekoľko pečiatok do svojho Gundam albumu. Pečiatkové albumy sú veľká vec - pamätáte na Ueno koen Pass? JR spoločnosť vydala album k výročiu animovanej série veľmi obľúbeného mecha-príbehu a na označených staniciach jej vlakov si nadšenec mohol oraziť pečiatku do vyznačených okienok. Ak ste ich mali všetky, mohli ste si na označených miestach vyzdvihnúť cenu. Aspoň sa domnievam. Do akcie bola zapojená celá podporná sieť - Gundam café, obchody s modelmi, atď. a okrem toho ste za isté pečiatky mohli v café dostať zľavu na tématické dobroty ako muffin, drink a ramen.

Som fanúšik tohto mecha-anime? Nope. Videla som aspoň jednu časť? Nope. Rozumela som, čo môžem získať? Hahahahaha!Vzala som si album a nosila ho so sebou v hone za pečiatkami? Si píšte! ^.^

Nenazbierala som veľa, vlastne skoro nič, lebo stanice boli rozlezené po celom Tokiu a dostať pečiatku znamenalo výjsť cez turniket, dať si v hale pečiatku a pohnúť sa ďalej, čo pri využití vlakov občas stálo viac, než sa bez prestávky odviezť do cieľa. Ale pri prechádzkach som nejaké získala. 
Raz som si orazila notes, lebo som nemala album na stretku s R-san z couchsurfingu, a papierik potom vlepila na správne miesto. A hoci som videla tucty ľudí s troma tuctami albumov pečiatkovať ako o život v každej stanici, asi to nebola až taká populárna vec, lebo na mňa R-san pozerala veľmi divne. (Otaku nie je populárny termín pre mladú ženu.) 

Poradili mi, kde kúpiť lacné použité knihy, hry a často aj game-elektroniku a ja som to hneď využila. Mám rada román od Nahoko Uehashi Moribito. Podľa prvej z 10 kníh urobili seriál a aj mangu. Okásan a otósan to raz dokonca pozerali v telke, keď som sa vrátila na večeru a boli náramne prekvapení, že to poznám. Keď som to v lokálnom Book Off obchode našla niekoľko dielov a mangu, neodolala som. 

Blbý nápad, kupovať si knihy, keď máte 30kg batožiny so sebou všase ťahať dalších 11 mesiacov. Ešte, že existuje pošta. 

Počas víkendov som sa snažila niekam zájsť, najčastejšie do múzea a na výlet. M-san aj Sewi sa ma poctivo ujali. Strávila som v múzeách celé dni. Mám stovky fotiek exponátov, stiahla som každú appku, ktorú múzeá poskytovali na "hlbší zážitok z výstavy." Prešla som kilometre parkov, našla každú dieru v plote medzi mnou a nejakou záhradnou svätyňou. Fotila som záchody, križovatky, výklady obchodov, kanály. Ak som sa pri niečom pozastavila, je to na fotke, "aby som nezabudla." 

Mám 30GB spomienok. Tu a tam som napísala príspevok na FB, poslala komentáre domov a priateľom, volala s nimi a mimoriadne urobila aj nejaké to video. Moje prvé selfie pochádzajú z tohto obdobia a sú absurdne divné. Celý môj rok je jedna veľká koláž psychického rozpoloženia jednej veľmi divnej ženskej, ale viete, čo?

Super. Lebo zabúdam, a rýchlo. Keď som si chystala fotky na prednášku a aj teraz, keď sa snažím hodiť ich pár sem, vybavujem si detaily. 

Mám tri fotky z jedného domčeka za plotom na ceste do sklárskej dielne a spomínam si, ako stojím na križovatke pri dome a hromžím, že v tom čase je vždy protisvetlo a ja neviem fotiť, preto robím radšej aj druhú a tretiu. Je chladno na hrubú mikinu, je okolo poludnia a červené kvety na strome v tom dvore krásne kontrastujú s modrou oblohou a ošarpanou hnedou toho plota a domu. 

Mám fotku jedla a viem si vybaviť, ako chutilo a voňalo. 

Mám fotky z dobrých a zlých dní a ak ich na staré kolená znova objavím, hádam si vybavím, čo mi šlo hlavou a aký človek som bola.

Nech už to u vás funguje akokoľvek, dokumentujte si svoj výlet. V tom momente sa vám bude zdať, že je to naveky, ale nie je. 

Zabudnete.

 

Rok Východňarky na Východe 3

Pred odchodom som absolvovala intenzívnu jazykovú prípravu. Pod tým pojmom sa schovávajú mesiace drilovania kandži, ktoré som nikdy nepoužila, a slovíčka, ktoré som rýchlo zabúdala. Nejaká tá gramatika, ako dať vetu dohromady, a frázy z audiokurzu. Okorenila som to časmi a číslovkami a celé som to totálne... Zabudla ^.^

Samozrejme, preháňam. Akákoľvek snaha je lepšia než žiadna, nedá sa nauči menej, vždy niečo získate. Najviac oceňujem učesanie môjho jazykového bordelu a kopec praktických vecí, ktoré mi do hlavy natlačil Štefan v http://www.japonskecentrum.sk/ . Láskavo súhlasil s lekciami na poslednú chvíľu.

Napriek tomu, na otázku "vieš po japonsky?" sa len zasmejem a krútim hlavou. Japonské bábo vie viac.

Nájsť a prihlásiť sa na jazykový kurz bola pre mňa priorita. Prvý mesiac som neriešila brigády, veľkolepé cestovanie ani bohatý spoločenský život. Trochu som pogooglila, skonzultovala mapu, peňaženku a recenzie a vybrala jazykovú školu. Povedala som si, že do toho pôjdem intenzívne, celý mesiac, aby som si vyrobila návyk znova sa denne učiť.

Nie je pravda, že sa dospelí nevedia koncentrovane učiť. Len na to nemáme toľko času, hlavne ak nám nemá kto oprať, navariť a zarobiť. Zisťujem, že hoci sa už nemôžem celé hodiny sústrediť, viažem nové info inak, než som zvykla za študenstkých čias.

Je pravdepodobné, že by som našla lacnejšiu jazykovku. Možno by mi stačilo chodiť trikrát do týždňa a zaplatiť si radšej 6+ týždňov, nie 4. Nemôžem ale povedať, že by som bola nespokojná, ako to celé dopadlo.

Prišla som vo štvrtok po tom, čo mi na požiadanie doručili info materiály. Nejako som to celé nepochopila (ako zvyčajne) a  nedohodla si dopredu zatrieďovacie stretnutie, ale pán s extrémne vkusným obočím a manikúrou sa mi napriek tomu venoval, dal mi nejaké testy na vyplnenie a nechal ma asi pol hodiny samú.

Dnes je mi vtipne, ale v tom momente som s hrôzou zistila, že sa mi pletie katakana s hiraganou, kandži som spoznávala len od boku s prižmúrenými očami a hoci som niekedy rozumela textu otázky, možnosti A-D mi odmietali našepkať správnu odpoveď. Polhodina bola fuč a moje sebavedomie s ňou.

Pán sa vrátil a s výrazom osvieteného Budhu mi testy vzal. Bol fest dobrý - ani nemrkol. (Niečo, čo by som sa od Japoncov chcela naučiť.) Po pokorujúcej minichvíli mi doniesol papiere na vyplnenie, postavili sme môj študijný plán a odporučil mi prísť  zajtra o jednej na ukážkovú hodinu. Zaplatila som, dostala som knihy (v cene kurzu neboli, to som si priplácala) a šla na hostel búchať hlavou o prvé strany učiva.

Poznáte ten fenomén, keď po skúške, ktorú ste sakramentsky pos***i, potom kamarátom pri pive prednášate nukleárnu fyziku na pána Platóna? Alebo keď sa vám v buse domov chce plakať od hanby? Jop, neobišlo to ani mňa.

Musím povedať, že piatok bol... zaujímavý. Prišla som na hodinu a predstavila sa. Všetci ma privítali a posadila som sa. Dostala som dvojstranový test z vecí, ktoré som nikdy nevidela, rovnako ako všetci ostatní v triede. Dokázala som vysvetliť, že sa niečo pototo, že som tam prvý deň. Dostala som odpoveď, že to nevadí, nech to aj tak skúsim. Doslova som dostala "ganbatte, ne, Maria-san?" 

Akože, urobím, čo sa bude dať, sensei, ale ak chcete zázraky, hovoríte s nesprávnou Máriou.

Nejako (neslávne, 72%) to dopadlo, hodina pokračovala normálne a mňa sa spýtali, či chcem zostať aj po prestávke. Školský deň bol trojhodinový, rozdelený na dva bloky, medzi ktorými sme mali polhodinovú prestávku. Predpokladám, že šlo o neskorý obed pre vyučujúce, ale ak by si niekde v kumbáli na metly dali panáka na nervy, vôbec by som sa nedivila. Vyučovanie prebiehalo (bohužiaľ) popoludní, čo sa mojej skupiny týkalo. Boli sme chlp nad totálnymi novicmi. Z vedľajšej triedy sme občas začuli spevavé hláskovanie, to asi ako čítali zo steny hiraganu/katakanu. V ten piatok som si hovorila, že veci, ktoré preberáme, už poznám, ale po niekoľkých ďalších dňoch som si uvedomila, že som presne tam, kde potrebujem byť. Skutočne, ani dnes sa nechcem nazývať začiatočníkom - podľa mňa neviem dosť a veľa som stihla zabudnúť.

V pondelok som o jednej nacupitala na hodinu, a prišla iná dáma. Asi zástup. V utorok tretia dáma. OK, nechápem systém - máme 5 učiteliek? Nope, striedali sa 3. Po celý čas sme komunikovali len po japonsky, aj medzi sebou, aby sme vstrebali čo najviac. Ak sme nechápali učivo, dostali sme inú verziu toho istého, znova po japonsky. Tak dlho, kým sme nepochopili, alebo niekto z vašej rečovej skupiny nestratil trpezlivosť a vysvetlil vám to materčinou (väčšinou po čínsky). Bola som jediná kaukazská/biela osoba v triede - najbližšia jazyková skupina ku mne bola Ritika-san - Indka hovoriaca aj po anglicky. Veru, ganbatte, Majka.

Asi nie som komplet padlá hruška, lebo do štvrtka som zistila, ako vyučovanie funguje - prepadovky z písma, ktoré sme si navzájom obodovali a potom odovzdali učiteľke. O deň-dva sme ich dostali späť aj s infantilnou pečiatkou namiesto známky. Pripli/premietli sa scény z konverzácie v knihe z minulej lekcie a ako škôlkari sme ich recitovali, samozrejme z pamäti. Nikto na hodine nepoužíval knihu, to bolo na samoštúdium doma. Nasledovala kontrola domácich úloh, spoločne a nahlas. Učiteľka nás nechala čítať vety v poradí podľa sedenia alebo vyvolávala. Nikto sa nesmial, keď ste urobili chybu, trpezlivo sme čakali, ak mal niekto problémy a učiteľka ho opravila. Hádam, že keď ste de facto dospelý (mala som v triede aj 17-ročných) a za hodiny platíte celkom slušnú sumu, pozeráte sa na spolutrpiacich bratov/sestry v gramatickej vojne trochu inak.

Prišla prestávka, väčšina z nás niečo zjedla alebo si v automate vonku kúpila pitie. Boli dni, že som vybehla do večierky po nejaké bento, preferovane v zľave, ale tiež som si nosila vlastné jedlo. Niektorých spolužiakov to zaujalo (Japonsko či nie, varíte, čo viete, takže som jedla podomácky) a pýtali sa na našu kuchyňu. Tu a tam sme si niečo navzájom ochutnali, ale zriedkavo - častejšie sme sa delili o sladkosti.
V Triede 502 sme oslávili aj Valentína. Vysvetlila som im, že hoci aj u nás tento deň vnímame ako príležitosť na trochu romantiky, nie je divné, ak svojim kamarátom dáte niečo sladké. Že "mať rád" nemusí mať romantický rozmer. Rozdala som snack z balenia. Učiteľka sa zdala byť úprimne potešená, ale bola to taktná japonská dáma, u tých si nikdy nemôžete byť istí (dočerta, chcela by som to tiež vedieť!). Neskôr som od spolužiakov tu a tam dostala nejakú drobnosť na oplátku.

Kúpila som si dózu na jedlo v Daiso. (Ešte ju mám - dnes mi pripadá taká maličká, ako som na nej mohla vyžiť?!) Trochu ryže, trochu mäsa, nejaká omáčka. Tri palacinky. Špagety. Vajíčko natvrdo. Ak sa to dalo pripraviť v mikrovlnke, skúsila som to. Môj hostel totiž okrem dvoch mikrovlniek, malého grilu na pečivo, kávovaru a ľadničky neponúkal šancu si variť. Internet je skvelý, ľudia - keď ste v štichu so surovým vajcom, naučí vás, ako neodpáliť plastovo-sklenené dvierka ku klimatizácii na strope. Spomínam si na jeden nepodarený moment, ale inak som necertifikovaný mikrovlnkový guru.

A jop, šlo o vajce ^.^

Späť do triedy.
Po prestávke sme nacvičovali konverzácie a slovnú zásobu z novej lekcie, opäť bez knihy. Znova a znova memorovali, rozoberali, predvádzali. Kto si doma dopredu nepozrel knihu, chytal sa pomalšie, ale chytal sa.
Po chvíli som si tiež zvykla prichystať sa na lekciu dopredu (cítite sa ako dement, keď stojíte pred celou triedou a neviete tú konvezáciu rekapitulovať po troch ukážkach) a dobehla som učivo, ktoré už prebrali (3 lekcie). Niet divu, že bol môj prvý test mizerný. Vo štvrtok nás učiteľka varovala, že z týchto a týchto vecí bude test. OK, konečne nejaký režim. Piatkové testy neboli náročné, ak sa človek pripravoval a naozaj dával pozor, ale aj tak sme v triede mali pár ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Mali sme aj ľudí, na ktorých som ja nemala ani s rebríkom.

Každú chvíľu sa nám menil počet účastníkov - rôzni ľudia mali rôzne stúdijné plány a chodili na lekcie rôzne, no väčšinou pripravení. Som strašne mizerná na mená a zaboha som si nevedela zapamätať, kto je Džú, Džu, Dži, Jó, Jon, Kim, Kimu, Rana, Džin, Džemu, Džimu, Džu a kto Džun. Niektorí boli jednoduchší: Ó, Mariko, Herimu, Amari, Reteka,... Najhoršie pre mňa bolo, že v ktorýkoľvek deň mal ktosi rúško na tvári a to veci vôbec nepomáhalo.

Takto prebehli prvé dva týždne - písali sme katakanu (hiraganu som už nestihla), písali minidiktáty, predvádzali konverzácie z knihy (extra potlesk za teatrálne podanie), v piatok test z predposlednej lekcie.

A potom prišlo kandži.
Ak neviete, Japonci prijali čínske znakové písmo za svoje, ALE... Keďže na ostovoch už mali vlastnú reč (teda, skončili pri jednej), čínske písmo jej kompletne nevyhovuje. Každý znak tak získal 1 až x čítaní, podľa toho, s akým ďalším znakom alebo jeho časťou sa spojí, či slovo má japonskú verziu, atď. Prestavte si, že by niekto chcel písať po slovensky, ale použil by obrázky a latinku dokopy a museli by ste to čítať pololatinsky alebo len po slovensky.

Dnes teda písaná japončina vyzerá tak, že máte znak, ktorý vyjadruje základnú myšlienku, a k nemu často prilepené malé, jednoduchšie vyzerajúce značky zo slabikovej "abecedy" hiragana. Cudzie názvy sa väčšinou píšu len jej hranatejšou obdobou - katakanou. Ak komplexný znak kandži rozpíšete "na drobné," najčastejšie maličkým písmom nad znakom, hovorí sa tomu furikana. A keď sa to učíte, hovoríte tomu &@<$ß*>!!! Samozrejme, s láskou.

Takže, každú hodinu sme sa učili 5 znakov. Naše diktáty začali obsahovať znaky, ktoré sme mali prepísať furikanou, alebo naopak. Ešte stále som zamieňala slabiky z "abecied." Každou hodinou pribudli ďalšie znaky. Najprv to bolo OK, no ku koncu mesiaca som si ich kreslila do vzduchu pred sebou so zavretými očami ako dirigent po mozgovej príhode. Jedna malá čiarka, a namiesto stúpania na horu z nej zliezate dolu. Máte "osobu," ale pridáte dve čiarky PRESNE TAKTO a zrazu je v "plameni," chudák.

Preháňam pre efekt, ale len trochu. Ktosi mi raz povedal, že v istom bode sa mu chcelo pri znakoch zvracať vždy, keď sa ich učil. Potom sa to v jeden obyčajný deň zlomilo a zrazu to bolo jednoduchšie. Jeho mozog skrátka kapituloval.

Nuž, ten môj bojoval ako tlupa mačiek, čo sa snažíte pastierskou palicou naviesť cez potok. Dnes sa na mňa tie cice škeria z vysokých ostnatých plotov.

V každej triede nájdete jedného zabávača. Tým naším bol Kin-san.
Zvykli sme ku každému znaku pri ušení vymyslieť vzorovú vetu, aby sme mali kontext, a.k.a. "tento rok je Rok Psa." Mali sme dôjsť k vete "budúci rok bude Rok Prasaťa."
Sensei nás upozornila, že v Číne to síce je ružové prasiatko, čo sa chopí vlády, ale v Japonsku je to inošiši.
"Viete, čo to je? Podobá sa na prasa, ale je (neznáme slovo)."
Ja: "Horské prasa?" Spolužiak: "Také chlpaté a veľké!"
Sensei natešene prikyvuje, dáva prsty pred kútiky úst, krochká, hrabe nohou. Pre totálne nechápavých ho nakreslí na tabuľu. (Seriózne, naše učiteľky by totálne prevalcovali oponentov v hre Aktivity.)
A na to konečne Kin-san zo zadnej lavice: "Barbeque!"
Plačeme na laviciach!

Z času na čas sme mali ústne preskúšanie, každý zvlášť. Okrem toho, že som sa občas predstavila Maria-san (san vám má pridať niekto iný, nie vy sami sebe - facepalm), nedozvedela som sa výsledok, ale aspoň to bolo milosrdne krátke.
Jedna moja previerka bola z témy nakupovanie. A čo som mala kúpiť? Kabelku.
"Sumimasen, mó ičido, kudasai - nani wo kaitaidesuka?" (Ešte raz, prosím - čo si to mám chcieť kúpiť?)
"Kaban, Maria-san. Kaban ga wakarimasuka?" (Kabelku, Maria. Viete, čo znamená 'kabelka?')
"Kono kotoba ga wakarimasu, demo wataši wa kaban no kata inai jo." (To slovo poznám, ale ja vážne nie som na kabelky.)
"Daidžóbu desu. Ja, kaimašó!" (To je v poriadku. Tak, poďme nakupovať!)
Opakujem, po japonsky neviem, neučte sa to odo mňa.

Keď ma koncom mesiaca učiteľka počas prestávky poslala do "zborovne," pretože mi končilo predplatné, prebrala som svoje možnosti s personálom a kúpila si druhú časť učebnice, aby som pokračovala sama (súčasťou je audio kurz online). Rozhodla som sa odísť do Osaky. Škola tam mala dokonca pobočku, takže stále existovala možnosť naskočiť na ďalší kurz a pokračovať.

Nenašla som v metropolitnom Tokiu prácu/brigádu, ktorá by mi umožnila tam pokračovať. Navyše som mala iné plány, čo sa môjho dobrodružstva týkalo. Niekto tvrdí, že veľkomesto krajiny spája všetky jej prvky do jedného, že v ňom nájdete všetko, pretože si to ľudia donesú so sebou. Moja skúsenosť je iná - nedarilo sa mi nájsť remeselné dielne a život v meste bol pre mňa pridrahý.

Škola bola pre mňa megazážitok a bolo príjemné zasa sa len učiť. Hoci som vekovo patrila do hornej štvrtiny, necítila som sa v triede nijako mimo. Keď prišiel čas rozlúčiť sa, bolo mi fakt smutno.
Skúšala som zostať v kontakte cez chat-skupinu, ale moji spolužiaci rýchlo prekonali moje schopnosti a naše cesty sa rozišli.

Fuh, to bolo o škole celkom dosť, sama som prekvapená. Tak o hosteli nabudúce.

Rok Východňarky na Východe - Ako ušetriť

Všeobecné rady

Turistické ceny vedia Slováka ale poriadne zabolieť. Za najdrahšiu položku považujem bývanie a jedlo, najmä ak človek nemá možnosť variť si. Aj s tým sa ale dá trochu "vybabrať."Ako teda v Japonsku ušetriť na veciach, ktoré jednodnucho nemôžete obísť?

Cestovanie

Blahoželám, dorazili ste. Zamierte k automatom na cestovné lístky metra. Podľa toho, kde ste, nájdete preferované dobíjacie  IC karty. Platia na vlaky aj mestské autobusy. Ja som mala SUICA kartu od kamaráta T., ktorý bol v Japonsku na dovolenke a kúpil si ju. (Karta fungovala v Tokiu, ale aj v Osake, takže ja som bola veľmi spokojná.) Platí 5 rokov a on mi ju posunul ako praktický suvenír aj s mapou tokijského metra. Ja som ju neskôr posunula inému kamarátovi, pretože je to cool a pretože na nej zostal nevyužitý kredit.

Neušetrí vám oproti tlačeným lístkom nič, no je veľmi praktická, ak nemáte chuť nosiť mešec drobných a stále prepočítavať, koľko ktorá jazda stojí. Teda, ak nie ste v krajine na turistické víza a nekúpili ste si JR Pass - ten totiž platí nielen na rýchlovlaky, ale aj metro linky JR spoločnosti. V tom prípade nemá zmysel riešiť iné cestovné kartičky.

Ak ste na stopovanie, má to svoje pravidlá a mali by ste sa podľa nich správať. Ja som nemala príležitosť. 

Nemohla som si kúpiť si JR Pass (iné víza), preto som si urobila prieskum a toto je môj zoznam možností od najlacnejších po najdrahšie:

- nočný autobus (denný autobus je trochu drahší) vás prevezie z bodu A do bodu B. Nič po ceste neuvidíte pre tmavé závesy okolo, ale ak viete spať posediačky ako za školských výletných čias, za 3,5-4 tisíc JPY sa z Tokia za 7,5h dostanete do Osaky. 

- lokálne vlaky vyžadujú veľa prestupovania, no ak máte kopu času a len kôpku peňazí, choďte do toho. Navyše, môžete využiť balíček jázd, tzv. Seišun Džúhači Kippu (Seishun Juhachi Kippu), ak si to dobre naplánujete. Kúpiť si ho treba v malom (alebo žiadnom) predstihu a jazdí sa naň počas školských prázdnin na lokálnych (futsudenša / kakuekiteiša) a zrýchlených lokálnych (kaisoku) vlakoch. Lístok umožňuje 5 jázd a dá sa kombinovať vrámci dní, jázd a počtu ľudí (ak nie ste sami). Existujú výnimky na spoje, niekedy sú výhodné - dobre si ich preštudujte.

- rýchlik (kjúko) a limitovaný rýchlik (tokkjú) sú rýchlejšie než bežné vlaky, ale aj drahšie. Stále OK na kratšie trasy a pohodlné ako naše IC vlaky.

- šinkansen sa sá popísať len ako mega rýchla mašina. Bulet train (Strela/Náboj) je rýchly a pokrytie krajiny je skvelé. Nedostanete sa ním úplne všade, ale dostanete sa tam fakt rýchlo. Bohužiaľ, tá istá vzdialenosť, ktorú som prešla za 3,500JPY nočným autobusom, stojí v tomto prípade od 14 000JPY vyššie. Ale stále je tu JR Pass.

- vnútroštátna letecká doprava je na cenovej úrovni šinkansenu, pokiaľ nenatrafíte na zlacnené letenky. Ja som ju nikdy nevyužila, ale ak by som napr. cestovala na Okinawu, určite by som ju zvažovala.

Stravovanie

 V Japonsku sa nemusíte báť jesť. Surové vajce, surové mäso, surová zelenina, všetko je vysokej kvality a nezávadné. Považujem sa za jedáka a nech som mala čokoľvek, nikdy som nemala ani len hnačku. Samozrejme, všetko závisí od vašich individuálnych potrieb.

Nebudem sa venovať typom gastronomických podnikov, to by bolo nadlho a každý si nájde podľa chute. Zameriam sa na to, čo robiť, ak chcete mať plné bruško aj peňaženku:

- 100 jenové obchody. Je ich niekoľko druhov, napr Lawson1OO, Daiso,... a zachránili mi zadok viac než raz. Nájdete v nich jedlo, drogériu, malú elektroniku, príbor a riad, dokonca i ovocie za naozaj nízku sumu. Vďaka týmto stoickým hrdinom som domov poslala kilá suvenírov.

- supermarkety sa o mňa postarali, keď som potrebovala suroviny na varenie alebo špeciálne japonské sladkosti do balíčkov (KitKat je tu veľká marketingová vec). Medzi moje obľúbené patrili Donki (Don Quijote), Super Tamade (často zlacnené bentó vo večerných hodinách) a v Osake som pre hostel nakupovala v Gyomu Super. Princíp ako doma - vo veľkom je cena lepšia, ale ani v malom to nebolo zlé (tofu na vyprážanie, dvojbalenie za 50JPY???)

- 24/7 večierky ako Lawson, 7-Eleven, Family Mart a iní ich spolubojovníci proti nočnému hladu ma nikdy nenechali v štichu, ale zaúčtovali si prirážku. Tiež majú wifi, keď ste stratení (len sa zaregistrujete) a horúcu vodu na pohotovostnú vifonku 20min pred odchodom vlaku. 

Môžete si tu kúpiť lístok na koncerty, autobusy a kadečo iné, môžete 3min pred termínom zaplatiť poplatok za poistenie/energie/nájom. 

Ich personál často nie je japonský, takže vás nezatratí, ak si po pivo či Strong Zero prídete v teplákoch. Boh vie, že som na Japoncov videla divnejšie módne kreácie. Raz mi dokonca poradili, ako sa dostať na miesto určenia. (Nevedela som sa vymotať medzi budovami. Počerný chalan/obsluha mi naznačil, aby som ho nasledovala, a doviedol ma na roh správneho bloku v blízkom okolí jeho večierky. Ak viete po Japonsky - a personál náhodou tiež - zaobídete sa bez pantomímy.)

- obchodné domy a ich food court vás obslúžia rýchlo a relatívne lacno. Ceny sú porovnateľné s našimi, no ani u nás by ste sa tak nemohli stravovať denne. 

- reštaurácie, izakaje a iné gastropodniky boli moja smrť. Hlavne v Osake - kuchyni Japonska. 

Idem okolo, chcem sa len dostať domov a zrazu ma vcucne do dverí a už mám pred sebou okonomijaki/takojaki/udon/ramen/tonkatsu a niečo studené na pitie. Strašné. Dávajte bacha, chodiť hladný po ulici je nebezpečné.

Stále sa ale dá trochu ušetriť. Mrknite do malých uličiek, pozrite si okolie staníc, hľadajte staré tetušky pri veľkých hrncoch s vývarom a vreckami cestovín. Nielen, že vedia, čo robia, ale robia to skvelo. V Osake som zbožňovala udon minibufet na stanici Tennoji eki a 15min pešo od hostela robil v chudobnej štvrti Chitose-san svoje nebeské okonomijaki. 

Kto hľadá, nájde.

Ubytovanie

Kde zložiť hlavu a nenachytať ploštice? Závisí od toho, koľko nocí chcete na danom mieste stráviť a ako ďaleko od stanice po celodennom výlete dochádzať na uchodených labkách. Hostely blízko hlavných vlakových uzlov čerpajú zo svojej pozície, no o 5min ďalej to môže byť rovnako dobré a lacnejšie. 

Hostelworld.com je najrozšírenejším rezervačným portálom v Japonsku, ale mali sme veľa objednávok aj z booking.com, rakuten.co.jp či airbnb.

Celkovo môžem potvrdiť, že aj ten najvzdialenejší hostel bol extra čistý alebo vykazoval iba stopy opotrebovania, nie zanedbania. Bohužiaľ, častá obmena hostí má svoje riziká a aj v tom najlepšom hoteli sa môže vyliahnuť zanesené vajíčko-dve nejakej krvsajúcej potvory. (Riešenia takýchto stavov bývajú rýchle a ak sledujete referencie, dozviete sa o rizikových prevádzkach dopredu.) Tiež sa nám to stalo.

Takže, nasledujúci zoznam nie je zoradený podľa ceny:

- backpacker hostely, youth hostely, medzinárodné ubytovne sa pohybujú od 1200JPY/osoba/noc vyššie. Ak chcete zostať dlhodobo, v našom hosteli sme mali long-term zľavu a viem si predstaviť, že sme neboli jediní. Buďte pripravení na zdieľané sprchy na poschodí, možno i WC a 1-20 spolubývajúcich. Poschodové postele sú preferovaná voľba. 

Zariadenie býva sparťanské, nie vždy je k dispozícii kuchyňa, ale práčka (všade perú v studenej vode), sušička a spoločenská izba s telkou býva štandardnou výbavou. Niekedy majú vlastnú kaviarňu. 

Hostely sa predbiehajú službami pre klientov, a tak sa môžete dostať k free zubnej kefke+paste, žiletke, osuške, štuplíkom do uší či prášku na pranie. Tiež sa ale môžete dostať niekam, kde sa za použitie sprchy platí 100JPY/15min (och, koľkí si tú našu pomýlili so súkromnými kúpeľmi!) 

Miesta na batožinu býva v izbách málo, ale dá sa.

- kapsulové hotely sú zážitok, čo nestojí veľa. Veľmi obľúbené medzi úradníkmi, ktorí po pití zmeškali posledný spoj domov a taxi je drahé (hlavne na väčšiu diaľku), sú fajn voľba aj pre niekoho, kto netrpí klaustrofóbiou!!! Fakticky, ak je vám úzko vždy, keď si spomeniete na hrobovú scénu z Kill Bill filmu, toto by malo byť pre vás jasné NOPE. 

Dostanete skrinku na cennosti, ale umiestniť ruksak/kufor môže byť problém. Kúpeľna býva v pohode, spoločná. Viem, že niektoré kapsulové hotely majú aj ofuro a môžete si blahoželať, ak dobre natrafíte.

Trochu horšie je, že je to jednonocovka - nestretla som nikoho, kto by zostal viac nocí, a dokonca myslím, že je to pravidlo - check-in je večer, check-out ráno. Muži a ženy sú oddelení. 

- ak sa viete vyspať v kresle, manga a internet cafe môže byť pre vás. Ja som to neskúsila.

- airbnb je OK - funguje to, a keďže počas môjho pobytu došlo k legálnym zmenám pre poskytovateľov tejto služby v Japonsku, kvalita je fajn, hoci ponuka klesla.

- hotely sú pre náročnejších/zámožnejších. Špeci typ hotelov sú rjókany (ryokan) Nemala som šancu zostať v tradičnom, ale raz na výlete s priateľmi sme nocovali v Tokušime a bola to vlastne naša jediná možnosť nocľahu.

Tento hotel bol pôvodne lesnícka/poľnohospodárska stredná škola. Naša izba bola pokrytá tatami a bola VEĽKÁ. Mohlo by nás byť 20 a aj tak by sme sa neboli museli preliezať, takže pre nás troch to bolo až dekadentne priestranné. 

Ich ofuro nebolo prírodné, ale po tej túre, čo sme si nadelili, bolo skvelé. Myslím, že sme boli jediní hostia, ale môžem sa mýliť (nikoho som večer nevidela ani v kúpeľni). Noc tam ma stála 4320JPY plus daň.

Ak ste ochotní podeliť sa o izbu s inými ľuďmi, aj pri rjókane môžete ušetriť. Pekné je, že ponúka aj tradičné jedlo servírované tradičným spôsobom, spanie na mäkkých futonoch a celkovo tradičné prostredie. Ak ste v tektonicky významnej oblasti, často majú vlastné prírodné horúce pramene s prekrásnym výhľadom (aj na zeleň uprostred lesa vie byť krásny výhľad). 

- dobrovoľnícke organizácie ako wwoof.net (organické farmy,...) a workaway.info (kadečo) vám ušetria doslova tisíce. Chcú za to málo - váš pot a mozole a úsmev navrch. 

Zaregistrovala som sa za poplatok na obe tieto stránky, no nakoniec využila len workaway. Našla som si brigádu za ubytovanie v hosteli. V mojom prípade nebola strava súčasťou, ale nájdete tu aj takéto ponuky. Práce sú v mestách, ale často aj v odľahlých a zaujímavých oblastiach. 

Nedarilo sa mi nájsť dosť japonských remeselníkov ochotných nechať si pokaziť týždne tvrdej roboty, ale jazykových kaviarní, hostelov, stavieb, baliarní potravín, rúbania dreva a natierania plotov je tu požehnane. Často nepotrebujete japončinu alebo len jej veľmi malú znalosť. 

- kamoši vás na noc-dva prespia, ak vás majú radi/chcú pomôcť/máte pre nich mňamky a divoké historky. Ak máte kamaráta v Japonsku, opýtajte sa ho. Ja mám jednu. (Sorry za tie zmätky s neskorým príchodom, Sewi ˘.˘) M-sana som nechcela týrať, bol viac než úžasný aj bez toho.

Suveníry

OK, dajme tomu, že chcete niečo pekné poslať domov. Alebo vás navštívila kamoška a chcete jej dať niečo eňo-ňuňo, čo by si sama nekúpila. Alebo čoskoro odchádzate.

Bohužiaľ, nemám pre vás šikovný zoznam miest. Predpokladám, že poznáte niekoľko stránok s odporúčaniami cestovateľov a máte predstavu, koľko si môžete dovoliť. Moja rada sa opakuje - malé uličky, chudobné štvrte, obchody voňajúce (často doslova) naftalínom a starými tapetami.

Kimono nájdete aj za cenu menšieho auta, ale ak si vystačíte s noseným alebo málinko znečisteným, napr. v obchodíku v Osake vás môže stať len 500JPY a ešte vám ho pomôžu doladiť. Jop, za cenu obeda z meníčka. 

Väčšina miest má blší trh, niekedy niekoľkokrát do mesiaca. Najbližší ku mne bol pri svätyni Šitennodži a raz do mesiaca som tam nechala veľa dobre utratených peňazí. Navyše som tam často objavila lokálnych umelcov a remeselníkov, občas veľmi dobrých. Kimoná, jukaty, haori, obi, obidžime... som našla v rozmedzí 500 - 10 000JPY, len si vybrať. 

Ako cudzinke, čo sa veľmi snaží hovoriť po japonsky, mi často prihodili šatku, malé furošiky, tenugui a iné somarinky. Ajhľa, daľší suvenír.

Mám rada remeslá a ak som sa na nejaký kurz či ukážku prihlásila, snažila som sa vyrobiť reprezentatívny kus. Niektoré som rozdala najbližším príbuzným, niektoré som si nechala. Ak vám ide o zábavu a máte chuť investovať do zážitku, váš výtvor sa tiež môže stať milým suvenírom. Pri niektorých príležitostiach som videla aj "detské" dielničky a nikto ma z tých školských lavičiek nevykopol, takže aj tadiaľ vedie cesta.

Ak sa zúčastníte niektorého z milióna festivalov, väčšieho či menšieho, tiež si vyberiete. Oplatí sa hľadať podobný tovar mimo hlavnej festivalovej sezóny, keďže väčšina svätýň a chrámov má aj vlastné predajne, ale niekedy skrátka neviete odolať.

Snáď bavilo, snáď pomohlo. Nabudúce o hosteli a o škole.