Samozrejme, preháňam. Akákoľvek snaha je lepšia než žiadna, nedá sa nauči menej, vždy niečo získate. Najviac oceňujem učesanie môjho jazykového bordelu a kopec praktických vecí, ktoré mi do hlavy natlačil Štefan v http://www.japonskecentrum.sk/ . Láskavo súhlasil s lekciami na poslednú chvíľu.
Napriek tomu, na otázku "vieš po japonsky?" sa len zasmejem a krútim hlavou. Japonské bábo vie viac.
Nájsť a prihlásiť sa na jazykový kurz bola pre mňa priorita. Prvý mesiac som neriešila brigády, veľkolepé cestovanie ani bohatý spoločenský život. Trochu som pogooglila, skonzultovala mapu, peňaženku a recenzie a vybrala jazykovú školu. Povedala som si, že do toho pôjdem intenzívne, celý mesiac, aby som si vyrobila návyk znova sa denne učiť.
Nie je pravda, že sa dospelí nevedia koncentrovane učiť. Len na to nemáme toľko času, hlavne ak nám nemá kto oprať, navariť a zarobiť. Zisťujem, že hoci sa už nemôžem celé hodiny sústrediť, viažem nové info inak, než som zvykla za študenstkých čias.
Je pravdepodobné, že by som našla lacnejšiu jazykovku. Možno by mi stačilo chodiť trikrát do týždňa a zaplatiť si radšej 6+ týždňov, nie 4. Nemôžem ale povedať, že by som bola nespokojná, ako to celé dopadlo.Prišla som vo štvrtok po tom, čo mi na požiadanie doručili info materiály. Nejako som to celé nepochopila (ako zvyčajne) a nedohodla si dopredu zatrieďovacie stretnutie, ale pán s extrémne vkusným obočím a manikúrou sa mi napriek tomu venoval, dal mi nejaké testy na vyplnenie a nechal ma asi pol hodiny samú.
Pán sa vrátil a s výrazom osvieteného Budhu mi testy vzal. Bol fest dobrý - ani nemrkol. (Niečo, čo by som sa od Japoncov chcela naučiť.) Po pokorujúcej minichvíli mi doniesol papiere na vyplnenie, postavili sme môj študijný plán a odporučil mi prísť zajtra o jednej na ukážkovú hodinu. Zaplatila som, dostala som knihy (v cene kurzu neboli, to som si priplácala) a šla na hostel búchať hlavou o prvé strany učiva.
Poznáte ten fenomén, keď po skúške, ktorú ste sakramentsky pos***i, potom kamarátom pri pive prednášate nukleárnu fyziku na pána Platóna? Alebo keď sa vám v buse domov chce plakať od hanby? Jop, neobišlo to ani mňa.Musím povedať, že piatok bol... zaujímavý. Prišla som na hodinu a predstavila sa. Všetci ma privítali a posadila som sa. Dostala som dvojstranový test z vecí, ktoré som nikdy nevidela, rovnako ako všetci ostatní v triede. Dokázala som vysvetliť, že sa niečo pototo, že som tam prvý deň. Dostala som odpoveď, že to nevadí, nech to aj tak skúsim. Doslova som dostala "ganbatte, ne, Maria-san?"
Akože, urobím, čo sa bude dať, sensei, ale ak chcete zázraky, hovoríte s nesprávnou Máriou.
Nejako (neslávne, 72%) to dopadlo, hodina pokračovala normálne a mňa sa spýtali, či chcem zostať aj po prestávke. Školský deň bol trojhodinový, rozdelený na dva bloky, medzi ktorými sme mali polhodinovú prestávku. Predpokladám, že šlo o neskorý obed pre vyučujúce, ale ak by si niekde v kumbáli na metly dali panáka na nervy, vôbec by som sa nedivila. Vyučovanie prebiehalo (bohužiaľ) popoludní, čo sa mojej skupiny týkalo. Boli sme chlp nad totálnymi novicmi. Z vedľajšej triedy sme občas začuli spevavé hláskovanie, to asi ako čítali zo steny hiraganu/katakanu. V ten piatok som si hovorila, že veci, ktoré preberáme, už poznám, ale po niekoľkých ďalších dňoch som si uvedomila, že som presne tam, kde potrebujem byť. Skutočne, ani dnes sa nechcem nazývať začiatočníkom - podľa mňa neviem dosť a veľa som stihla zabudnúť.
V pondelok som o jednej nacupitala na hodinu, a prišla iná dáma. Asi zástup. V utorok tretia dáma. OK, nechápem systém - máme 5 učiteliek? Nope, striedali sa 3. Po celý čas sme komunikovali len po japonsky, aj medzi sebou, aby sme vstrebali čo najviac. Ak sme nechápali učivo, dostali sme inú verziu toho istého, znova po japonsky. Tak dlho, kým sme nepochopili, alebo niekto z vašej rečovej skupiny nestratil trpezlivosť a vysvetlil vám to materčinou (väčšinou po čínsky). Bola som jediná kaukazská/biela osoba v triede - najbližšia jazyková skupina ku mne bola Ritika-san - Indka hovoriaca aj po anglicky. Veru, ganbatte, Majka.
Asi nie som komplet padlá hruška, lebo do štvrtka som zistila, ako vyučovanie funguje - prepadovky z písma, ktoré sme si navzájom obodovali a potom odovzdali učiteľke. O deň-dva sme ich dostali späť aj s infantilnou pečiatkou namiesto známky. Pripli/premietli sa scény z konverzácie v knihe z minulej lekcie a ako škôlkari sme ich recitovali, samozrejme z pamäti. Nikto na hodine nepoužíval knihu, to bolo na samoštúdium doma. Nasledovala kontrola domácich úloh, spoločne a nahlas. Učiteľka nás nechala čítať vety v poradí podľa sedenia alebo vyvolávala. Nikto sa nesmial, keď ste urobili chybu, trpezlivo sme čakali, ak mal niekto problémy a učiteľka ho opravila. Hádam, že keď ste de facto dospelý (mala som v triede aj 17-ročných) a za hodiny platíte celkom slušnú sumu, pozeráte sa na spolutrpiacich bratov/sestry v gramatickej vojne trochu inak.
Prišla prestávka, väčšina z nás niečo zjedla alebo si v automate vonku kúpila pitie. Boli dni, že som vybehla do večierky po nejaké bento, preferovane v zľave, ale tiež som si nosila vlastné jedlo. Niektorých spolužiakov to zaujalo (Japonsko či nie, varíte, čo viete, takže som jedla podomácky) a pýtali sa na našu kuchyňu. Tu a tam sme si niečo navzájom ochutnali, ale zriedkavo - častejšie sme sa delili o sladkosti.V Triede 502 sme oslávili aj Valentína. Vysvetlila som im, že hoci aj u nás tento deň vnímame ako príležitosť na trochu romantiky, nie je divné, ak svojim kamarátom dáte niečo sladké. Že "mať rád" nemusí mať romantický rozmer. Rozdala som snack z balenia. Učiteľka sa zdala byť úprimne potešená, ale bola to taktná japonská dáma, u tých si nikdy nemôžete byť istí (dočerta, chcela by som to tiež vedieť!). Neskôr som od spolužiakov tu a tam dostala nejakú drobnosť na oplátku.
Kúpila som si dózu na jedlo v Daiso. (Ešte ju mám - dnes mi pripadá taká maličká, ako som na nej mohla vyžiť?!) Trochu ryže, trochu mäsa, nejaká omáčka. Tri palacinky. Špagety. Vajíčko natvrdo. Ak sa to dalo pripraviť v mikrovlnke, skúsila som to. Môj hostel totiž okrem dvoch mikrovlniek, malého grilu na pečivo, kávovaru a ľadničky neponúkal šancu si variť. Internet je skvelý, ľudia - keď ste v štichu so surovým vajcom, naučí vás, ako neodpáliť plastovo-sklenené dvierka ku klimatizácii na strope. Spomínam si na jeden nepodarený moment, ale inak som necertifikovaný mikrovlnkový guru.A jop, šlo o vajce ^.^
Späť do triedy.
Po prestávke sme nacvičovali konverzácie a slovnú zásobu z novej lekcie, opäť bez knihy. Znova a znova memorovali, rozoberali, predvádzali. Kto si doma dopredu nepozrel knihu, chytal sa pomalšie, ale chytal sa.
Po chvíli som si tiež zvykla prichystať sa na lekciu dopredu (cítite sa ako dement, keď stojíte pred celou triedou a neviete tú konvezáciu rekapitulovať po troch ukážkach) a dobehla som učivo, ktoré už prebrali (3 lekcie). Niet divu, že bol môj prvý test mizerný. Vo štvrtok nás učiteľka varovala, že z týchto a týchto vecí bude test. OK, konečne nejaký režim. Piatkové testy neboli náročné, ak sa človek pripravoval a naozaj dával pozor, ale aj tak sme v triede mali pár ľudí, ktorí potrebovali pomoc. Mali sme aj ľudí, na ktorých som ja nemala ani s rebríkom.
Každú chvíľu sa nám menil počet účastníkov - rôzni ľudia mali rôzne stúdijné plány a chodili na lekcie rôzne, no väčšinou pripravení. Som strašne mizerná na mená a zaboha som si nevedela zapamätať, kto je Džú, Džu, Dži, Jó, Jon, Kim, Kimu, Rana, Džin, Džemu, Džimu, Džu a kto Džun. Niektorí boli jednoduchší: Ó, Mariko, Herimu, Amari, Reteka,... Najhoršie pre mňa bolo, že v ktorýkoľvek deň mal ktosi rúško na tvári a to veci vôbec nepomáhalo.Takto prebehli prvé dva týždne - písali sme katakanu (hiraganu som už nestihla), písali minidiktáty, predvádzali konverzácie z knihy (extra potlesk za teatrálne podanie), v piatok test z predposlednej lekcie.
A potom prišlo kandži.
Ak neviete, Japonci prijali čínske znakové písmo za svoje, ALE... Keďže na ostovoch už mali vlastnú reč (teda, skončili pri jednej), čínske písmo jej kompletne nevyhovuje. Každý znak tak získal 1 až x čítaní, podľa toho, s akým ďalším znakom alebo jeho časťou sa spojí, či slovo má japonskú verziu, atď. Prestavte si, že by niekto chcel písať po slovensky, ale použil by obrázky a latinku dokopy a museli by ste to čítať pololatinsky alebo len po slovensky.
Dnes teda písaná japončina vyzerá tak, že máte znak, ktorý vyjadruje základnú myšlienku, a k nemu často prilepené malé, jednoduchšie vyzerajúce značky zo slabikovej "abecedy" hiragana. Cudzie názvy sa väčšinou píšu len jej hranatejšou obdobou - katakanou. Ak komplexný znak kandži rozpíšete "na drobné," najčastejšie maličkým písmom nad znakom, hovorí sa tomu furikana. A keď sa to učíte, hovoríte tomu &@<$ß*>!!! Samozrejme, s láskou.Takže, každú hodinu sme sa učili 5 znakov. Naše diktáty začali obsahovať znaky, ktoré sme mali prepísať furikanou, alebo naopak. Ešte stále som zamieňala slabiky z "abecied." Každou hodinou pribudli ďalšie znaky. Najprv to bolo OK, no ku koncu mesiaca som si ich kreslila do vzduchu pred sebou so zavretými očami ako dirigent po mozgovej príhode. Jedna malá čiarka, a namiesto stúpania na horu z nej zliezate dolu. Máte "osobu," ale pridáte dve čiarky PRESNE TAKTO a zrazu je v "plameni," chudák.
Preháňam pre efekt, ale len trochu. Ktosi mi raz povedal, že v istom bode sa mu chcelo pri znakoch zvracať vždy, keď sa ich učil. Potom sa to v jeden obyčajný deň zlomilo a zrazu to bolo jednoduchšie. Jeho mozog skrátka kapituloval.Nuž, ten môj bojoval ako tlupa mačiek, čo sa snažíte pastierskou palicou naviesť cez potok. Dnes sa na mňa tie cice škeria z vysokých ostnatých plotov.
V každej triede nájdete jedného zabávača. Tým naším bol Kin-san.
Zvykli sme ku každému znaku pri ušení vymyslieť vzorovú vetu, aby sme mali kontext, a.k.a. "tento rok je Rok Psa." Mali sme dôjsť k vete "budúci rok bude Rok Prasaťa."
Sensei nás upozornila, že v Číne to síce je ružové prasiatko, čo sa chopí vlády, ale v Japonsku je to inošiši.
"Viete, čo to je? Podobá sa na prasa, ale je (neznáme slovo)."Ja: "Horské prasa?" Spolužiak: "Také chlpaté a veľké!"
Sensei natešene prikyvuje, dáva prsty pred kútiky úst, krochká, hrabe nohou. Pre totálne nechápavých ho nakreslí na tabuľu. (Seriózne, naše učiteľky by totálne prevalcovali oponentov v hre Aktivity.)
A na to konečne Kin-san zo zadnej lavice: "Barbeque!"
Plačeme na laviciach!
Z času na čas sme mali ústne preskúšanie, každý zvlášť. Okrem toho, že som sa občas predstavila Maria-san (san vám má pridať niekto iný, nie vy sami sebe - facepalm), nedozvedela som sa výsledok, ale aspoň to bolo milosrdne krátke.
Jedna moja previerka bola z témy nakupovanie. A čo som mala kúpiť? Kabelku.
"Sumimasen, mó ičido, kudasai - nani wo kaitaidesuka?" (Ešte raz, prosím - čo si to mám chcieť kúpiť?)
"Kaban, Maria-san. Kaban ga wakarimasuka?" (Kabelku, Maria. Viete, čo znamená 'kabelka?')
"Kono kotoba ga wakarimasu, demo wataši wa kaban no kata inai jo." (To slovo poznám, ale ja vážne nie som na kabelky.)
"Daidžóbu desu. Ja, kaimašó!" (To je v poriadku. Tak, poďme nakupovať!)
Opakujem, po japonsky neviem, neučte sa to odo mňa.
Keď ma koncom mesiaca učiteľka počas prestávky poslala do "zborovne," pretože mi končilo predplatné, prebrala som svoje možnosti s personálom a kúpila si druhú časť učebnice, aby som pokračovala sama (súčasťou je audio kurz online). Rozhodla som sa odísť do Osaky. Škola tam mala dokonca pobočku, takže stále existovala možnosť naskočiť na ďalší kurz a pokračovať.
Nenašla som v metropolitnom Tokiu prácu/brigádu, ktorá by mi umožnila tam pokračovať. Navyše som mala iné plány, čo sa môjho dobrodružstva týkalo. Niekto tvrdí, že veľkomesto krajiny spája všetky jej prvky do jedného, že v ňom nájdete všetko, pretože si to ľudia donesú so sebou. Moja skúsenosť je iná - nedarilo sa mi nájsť remeselné dielne a život v meste bol pre mňa pridrahý.
Škola bola pre mňa megazážitok a bolo príjemné zasa sa len učiť. Hoci som vekovo patrila do hornej štvrtiny, necítila som sa v triede nijako mimo. Keď prišiel čas rozlúčiť sa, bolo mi fakt smutno.
Skúšala som zostať v kontakte cez chat-skupinu, ale moji spolužiaci rýchlo prekonali moje schopnosti a naše cesty sa rozišli.
Fuh, to bolo o škole celkom dosť, sama som prekvapená. Tak o hosteli nabudúce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára