Rok Východňarky na Východe 4

Hostel

Vybrať si hostel je umenie, na ktoré som nedorástla. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu nájsť kvalitné a ekonomicky výhodné ubytovanie po niekoľkých minútach na internete či pri prechádzke mestom. Je som sa orientovala podľa lokality a natvrdo skenovala recenzie booking.com webu.

Ak chcete ušetriť, vyberte si menej obľúbenú sezónu a pri hľadaní ubytovania používajte anonymné okno prehliadača. Vyčistite si históriu a cookies, ak ste hľadali v normálnom okne. Niekedy je výhodné pozrieť sa na tie isté ubytovacie možnosti na rôznych weboch. Spomínam si, že aj my sme ich mali výhodnejšie na tej-ktorej stránke.

Ja som si vybrala tento hostel. Mohla som si ho dovoliť, hoci dnes viem, že by som našla aj lacnejší. Zaplatila som cca 50 750 JPY/29 nocí a dostala posteľ na konci izby. Termín izba používam veľmi voľne - šlo o dvojrad poschodových postelí, dokopy 20 kusov, v pôvodne priemyselnej budove prestavanej na tejto účely. Zo zadnej strany bola herňa, ale buď nebola hlučná, alebo sa investovalo do serióznej zvukovej izolácie. Bez potuliek po okolí by som o nej ani nevedela.

Do školy som to mala asi 20min a jeden prestup, takže som bola so svojou polohou spokojná. Do centra to bolo trochu ďalej, no stále pohodlne. Metro je super vec, nadzemka tiež. Navyše, ak v prvých dňoch neviete, kadiaľ a čím, cesta opačným smerom vie byť tiež zaujímavá, ak sa dívate von oknom ako ja.

Moja posteľ bola v podstate len dutý kváder cca 2,2m kubického. Matrac bol hrubý, perina páperová a teplá, vankúš ok. Keď niekto odišiel, personál v službe postele vyzliekol a prešiel páskou na valčeku, aby sa zbavil bordelu, vrátane medzier a plochy pod matracom. Môj priestor mal len tento vchod so závesom. Viete si predstaviť, že som počas mesiaca tu mala kopec "spolubývajúcich" nad sebou, ale nebol to problém - postele boli pevnou súčasťou stien, takmer nevydávali zvuky a nepohybovali sa.  Neexistoval priestor pre väčšiu batožinu. Mala som výhodu, pretože som bola na konci izby, ale väčšina ľudí mala buď kufor na kolieskach postavený pod/pri krátkych rebríkoch, alebo batohy na posteliach (personál nebol rád, ale ak keď to hostia urobili v noci, ťažko s tým mohol niečo urobiť).

Posteľ bola rovnako priestorná ako hociktorý internát, v ktorom som kedy žila. pohodlne som si sadla, nemlátila som lakťami do stien pri otáčaní, pohoda. Pri hlave som mala úzku poličku s lampou, výstupom na USB a japonskú zástrčku. Na toto pri ceste do Japonska nezabudnite - majú dvojkolíkové zástrčky ako USA. Výhodou pre nás je, že bežnú elektroniku nemusíte chrániť prepäťovým adaptérom, pretože ich elektrina je na 110V. Ak potrebujete fén či kulmu na prežitie, dajte pozor, aby mala možnosť prepnutia 220/110V alebo si ju kúpte v Japonsku. Ušetríte si miesto v batožine a kúpiť sa dajú naozaj lacno (a ak vám nevadí mať ju z druhej ruky, na nete je kopec možností občianskej pomoci. Spomínam na teba, fén pre hostel za 400 JPY od japonskej slečny na zastávke metra.)

Čo môjmu hostelu chýbalo do spacích priestorov vynahradili spoločné priestory. Niekoľko ľudí sa vyjadrilo, že by takto nemohli existovať, ale na spánok skutočne nepotrebujeme veľa priestoru. Veľmi sa mi páčila spoločenská miestnosť s niekoľkými hrami a knihami a brožúrami v policiach. Mohla som si vybrať medzi sedením za klasickým stolom, pri konferečnom stolíku alebo na japonský spôsob, čo som preferovala. Veľká telka na stene neustále naladená na športové vysielanie (zimná olympiáda, a predovšetkým krasokorčuľovanie bolo VŠADE a FURT), vôňa kávy z kávomatu, cinkanie mikrovlnky,... Človek sa cítil byť obklopený ľuďmi a bežným životom, aj keď sa práve s nikým nebavil. Stretla som dvoch dlhodobo žijúcich hostí, oboch Európanov, a trochu sme sa rozprávali, ale nenadviazala som tu žiadne priateľstvá. 

Na pohyb po budove som mala čipovú kartu a bola nastavená tak, aby som sa dostala k sebe a do spoločných priestorov. Okrem spŕch a wc (2x) to bola strecha a práčovňa na nej. Fakt, že je bežné mať práčku a susičku na streche, ma asi nikdy neprestal zarážať. Vedela som, že sa perie v studenej vode (v ruksaku som mala hlavne športové oblečenie zo syntetiky, vyhovovalo mi to), len mi to prišlo proti nášmu zvyku mať tieto spotrebiče v suteréne/kúpeľni trochu komické. 

Pranie aj sušenie bolo na mince a ak som sakurové stojenovky nemala, rozmenili mi na recepcii. Nastavenie programov nebolo možné, len som vhodila mincu a zaplo sa to. Na streche stál aj piknikový set a popolník. Plot okolo klimatizačnej jednoty niekto využíval na zavesenie bielizne, ale ja som dala prednosť tyčovému stojanu. Narozdiel od hostelov, v ktorých som pracovala, tento svoju bielizeň pral v čistiarni. 

Kedykoľvek sa dalo, využila som slnko, pretože sušička stála 200JPY na každú nálož a veci aj tak úplne neuschli. Keď slnko nebolo a fakt sa nedalo počkať, natiahla som pohotovostný motúz v mojom rohu izby. Robila som tak večer a ráno som ho stiahla. Nikdy sa k tomu nikto nevyjadril, ale neodporúčam to ako štandard. Pri vchode do izby sme mali sušiak, no bol veľmi maličký a často úplne obsadený.

Tu a tam sme mali aktivity ako kaligrafia, maľovanie a zoznamovanie sa. Raz som prišla po škole späť a našla oznam, že si môžeme urobiť perníkové domčeky. Asi im zvýšili z decembra a chceli sa ich vo februári zbaviť. Prihovorila som sa babám na recepcii, dostala škatuľu a šla do suterénu hrať sa. Asi sme sa nepochopili, lebo prišli za mnou, aby mi pomohli. Výsledkom bolo, že som poskladala kompletne predpripravenú chalúpku, dorobila cencúle a sneh z cukrového prášku a umiestnila ozdoby. Nemala som veľmi šancu niečo vytvoriť, ale baby si pri mne aspoň trochu oddýchli, keď sa ukázalo, že nepotrebujem asistenciu.

Možno som sa mala pokúsiť zjesť ho, ale už pri pohľade ma cez oči chytala cukrovka a baby sa opýtali, či si ho môžu dať na recepciu. Strašil ma tam ešte týždeň.

V tomto čase som na FB hodila niekoľko príspevkov a dostala niekoľko komentárov. A správ. Väčšina bola, pochopiteľne, pozitívna. Niekoľko bolo... pozoruhodných. Na krátku dobu som sa stala zaujímavou pre ľudí, ktorí ma roky nevideli a ani o to nejavili záujem. Pýtali sa, prečo, načo, za čo, ako, s kým a na ako dlho. Z čoho žijem, ako som mohla len tak odísť, či sa o mňa doma neboja, čo s prácou, dokonca že tam nevydržím a celé ma to bude stať zbytočne veľa peňazí. 

Možno je to slovenskou náturou, možno obmedzenosťou ľudí z vášho života. Moja rada? 

Trolovia patria pod mosty, nie do vášho zoznamu priateľov. Zablokujte ich.

Hosť z hostela mi poradil, ako si môžem privyrobiť. Prihlásila som sa na stránku hello-sensei.com a vyrobila si účet lektora. Nestojí to nič, platí sa za registráciu študenta.

Princíp je jednoduchý - ak by sa odo mňa chcel niekto učiť, napísal by mi, dohodli by sme sa, čo a ako, stretli na prvú hodinu a zistili by sme, či nám to vyhovuje. Platba sa riešila "na drevo," často len také vreckové. Vzhľadom na moju ponuku som si diktovala skromne, 1000-1500JPY za hodinu s jednotlivcom.  

Vypísala som formulár predmetov, ktoré som bola ochotná učiť, formu vyučovania, ktorá mi vyhovovala, level, atď., a zavesila to online. Nebola som ešte OK s predstavou, že by som niekoho učila po anglicky, tak som ponúkla hodiny slovenčiny a češtiny. Držala som si palce, ale nedávala tomu veľkú šancu. 

O dva dni sa ozval T-san. Tento pán bol skutočný lingvista - amatér. Skladový úradník,cca 40-ročný, nezarábal asi veľa, ale všetky svoje jeny pchal do jazykov. 

Doniesol si do kaviarne, ktorú navrhol, knihy čestištiny v japončine a ceruzkou si do nich vpisoval slovenské alternatívy. Platil ma popod dosku stolu a hneď si dohodol ďalšiu hodinu.

Komunikovali sme po anglicky a poprosila som ho, aby na mňa skúsil hovoriť aj po japonsky. Zvyčajne sme sa stretli raz do týždňa na dve hodiny, pred alebo po mojom vyučovaní. Sedeli sme pri stole, ak to bolo ráno, dali si aj raňajky (boli sme v kaviarni hotela a raňajky stáli do 400JPY) a riešili jeho knihy. Vyučovanie bolo jednoduché, potreboval odo mňa opravu výslovnosti, vysvetlenie gramatiky a rozdielov medzi jazykmi. Dala som mu niekoľko tipov, mailom poslala kartičky zo slovenského jazyka, aké sa používajú na základnej škole, a snažila sa čo najviac mu pomôcť. Poctivo sa pripravoval a kládol na seba vysoké nároky, takže som ho ani tak neviedla, ako skôr kontrolovala.

Už sa po slovensky a po česky učil (naraz) od Č-S páru, ale víza im skončili a oni odcestovali. Nejakú chvíľu nemohol nájsť učiteľa, tak sa venoval iným jazykom. S jednou dámou sa vo francúžštine učil po berbersky (neviem, ktorý z roztrieštených berberských jazykov), okrem toho sa učil po nemecky, arabsky a asi sedem iných jazykov. Mal skúsenosť s chorvátštinou, gréčtinou, ruštinou. Veľmi sa mu páčili jazyky malých národov, preto sa začal zaujímať o ten môj. Tvrdil, že nemá dobré skúsenosti s mužskými lektormi, čo ma trochu znervóznilo, ale T-san bol vzor poctivého študenta, tak ma to rýchlo prešlo. 

Nebol rád, keď som mu oznámila, že o pár dní odídem. Myslím, že ma nebral vážne, keď som mu hovorila osvojich plánoch. Snažila som sa nájsť pre neho medzi známymi náhradu alebo aspoň rozhodiť info na sieti, no nebola som úspešná. Nezarobila som veľa, možno tak 100 eur, z ktorých som čast precestovala a preraňajkovala, no aj tak to bolo ako vreckové fajn.

V bežný deň som si nastavila klasickú rutinu - v noci som sa učila, lebo bolo ticho. Dopoludnia som zvykla spať, ak som nemala iný plán alebo stretnutie. Jazykovka a po nej cesta domov. Mala som dojem, že potrebujem veci spracovať, kým sa mi niekto nanúti do pozornosti, preto som náhodne vystúpila z vlaku a prešla sa alebo som nastúpila o niekoľko zastávok neskôr. Niekoľkokrát som sa zaujímavo stratila alebo mi v ceste bránil plot. Ja a niekoľko japonských babičiek sme si s úsmevom mávli na náhodnej ulici.

Nazbierala som niekoľko pečiatok do svojho Gundam albumu. Pečiatkové albumy sú veľká vec - pamätáte na Ueno koen Pass? JR spoločnosť vydala album k výročiu animovanej série veľmi obľúbeného mecha-príbehu a na označených staniciach jej vlakov si nadšenec mohol oraziť pečiatku do vyznačených okienok. Ak ste ich mali všetky, mohli ste si na označených miestach vyzdvihnúť cenu. Aspoň sa domnievam. Do akcie bola zapojená celá podporná sieť - Gundam café, obchody s modelmi, atď. a okrem toho ste za isté pečiatky mohli v café dostať zľavu na tématické dobroty ako muffin, drink a ramen.

Som fanúšik tohto mecha-anime? Nope. Videla som aspoň jednu časť? Nope. Rozumela som, čo môžem získať? Hahahahaha!Vzala som si album a nosila ho so sebou v hone za pečiatkami? Si píšte! ^.^

Nenazbierala som veľa, vlastne skoro nič, lebo stanice boli rozlezené po celom Tokiu a dostať pečiatku znamenalo výjsť cez turniket, dať si v hale pečiatku a pohnúť sa ďalej, čo pri využití vlakov občas stálo viac, než sa bez prestávky odviezť do cieľa. Ale pri prechádzkach som nejaké získala. 
Raz som si orazila notes, lebo som nemala album na stretku s R-san z couchsurfingu, a papierik potom vlepila na správne miesto. A hoci som videla tucty ľudí s troma tuctami albumov pečiatkovať ako o život v každej stanici, asi to nebola až taká populárna vec, lebo na mňa R-san pozerala veľmi divne. (Otaku nie je populárny termín pre mladú ženu.) 

Poradili mi, kde kúpiť lacné použité knihy, hry a často aj game-elektroniku a ja som to hneď využila. Mám rada román od Nahoko Uehashi Moribito. Podľa prvej z 10 kníh urobili seriál a aj mangu. Okásan a otósan to raz dokonca pozerali v telke, keď som sa vrátila na večeru a boli náramne prekvapení, že to poznám. Keď som to v lokálnom Book Off obchode našla niekoľko dielov a mangu, neodolala som. 

Blbý nápad, kupovať si knihy, keď máte 30kg batožiny so sebou všase ťahať dalších 11 mesiacov. Ešte, že existuje pošta. 

Počas víkendov som sa snažila niekam zájsť, najčastejšie do múzea a na výlet. M-san aj Sewi sa ma poctivo ujali. Strávila som v múzeách celé dni. Mám stovky fotiek exponátov, stiahla som každú appku, ktorú múzeá poskytovali na "hlbší zážitok z výstavy." Prešla som kilometre parkov, našla každú dieru v plote medzi mnou a nejakou záhradnou svätyňou. Fotila som záchody, križovatky, výklady obchodov, kanály. Ak som sa pri niečom pozastavila, je to na fotke, "aby som nezabudla." 

Mám 30GB spomienok. Tu a tam som napísala príspevok na FB, poslala komentáre domov a priateľom, volala s nimi a mimoriadne urobila aj nejaké to video. Moje prvé selfie pochádzajú z tohto obdobia a sú absurdne divné. Celý môj rok je jedna veľká koláž psychického rozpoloženia jednej veľmi divnej ženskej, ale viete, čo?

Super. Lebo zabúdam, a rýchlo. Keď som si chystala fotky na prednášku a aj teraz, keď sa snažím hodiť ich pár sem, vybavujem si detaily. 

Mám tri fotky z jedného domčeka za plotom na ceste do sklárskej dielne a spomínam si, ako stojím na križovatke pri dome a hromžím, že v tom čase je vždy protisvetlo a ja neviem fotiť, preto robím radšej aj druhú a tretiu. Je chladno na hrubú mikinu, je okolo poludnia a červené kvety na strome v tom dvore krásne kontrastujú s modrou oblohou a ošarpanou hnedou toho plota a domu. 

Mám fotku jedla a viem si vybaviť, ako chutilo a voňalo. 

Mám fotky z dobrých a zlých dní a ak ich na staré kolená znova objavím, hádam si vybavím, čo mi šlo hlavou a aký človek som bola.

Nech už to u vás funguje akokoľvek, dokumentujte si svoj výlet. V tom momente sa vám bude zdať, že je to naveky, ale nie je. 

Zabudnete.