Pero a papier: Rok Východňarky na Východe 1

Dobrodružstvo začína

Ako väčšina mojich známych, k Japonsku a japončine som sa dostala cez animáky. Je asi na mieste dodať, že poriadne neskoro - videla som ich niekoľko v telke (Sailor Moon, Kaleido Star, nejaké to mecha...), no reálne som ich začala vyhľadávať až okolo 17-tich.

Tým AHA!-momentom bol pre mňa film Sen to Chihiro no Kamikakushi (Cesta do fantázie). Rozbiehalo sa to pomaly, ale nakoniec som už ako vysokoškoláčka zakotvila v Anime Teame v Prešove.

Totálne ma pokazili ^.^

Prečo práve Japonsko? Čestne - neviem. Nejako som si to dala za cieľ, keď vzrušujúcich vyhliadok v mojom živote nebolo veľa, a pomaly sa na to upla. "Všetci" chceli na Západ, do krajín zasľúbených, ale ja som "musela byť divná a trepať sa až niekam do p***!" (sestra).

Ak hľadáte nejakú ekonomickú skratku, ako sa do Japonska dostať, ja ju nepoznám. Mamka s tatkom nás majú 6. Cez vysokú ma preniesli brigády a štipendiá, potom som začala pracovať. Tu a tam som si narazila čumák o nepredvídateľné výdavky (5-ročný plán sa predĺžil na 9 rokov). Klasika život.

Turistické víza sú super, ak máte dosť peňazí / skvelé plánovacie schopnosti. Stále sa mi zdalo, že nemám dosť na vysnívanú 3-mesačnú dovču a predstava, že by som si musela požičať, mi bola príjemná ako ježko v podprsenke.

Náhle sa však predo mnou rozostúpilo more - Japonsko a Slovensko rozbehli Working Holiday Visa program. Narozdiel od turistických víz by som mohla pracovať a zostať v krajine až 1 rok. Z divnej dovolenky sa okamžite stal ročný pobyt a moja úbohá mamka z čírej lásky ku mne prehltla niekoľko stoviek obáv.

Podmienky pre získanie sú celkom jasné a aj s potrebnými dokumentmi ich nájdete ich tu: program pracovných dovoleniek.

To bol môj moment - mala som posledný rok na prípravu, teraz alebo nikdy. Žiadosť som si podala koncom októbra 2017, asi dva týždne pred 30-tkou. Moju konzulárnu kontaktnú osobu, pána M. Macáka, som asi dosť pobavila. Pomohol mi dokončiť načaté papiere a 30.10. mi dorazil mail s "P.S: Vaše víza boli dnes vystavené." Pamätám si, že som to čítala v práci a šťastná bublina v hrudi ma nadnášala ešte niekoľko dní.

Pred cestou som musela absolvovať vyhliadkovú jazdu slovenskými úradmi. Je dobré tieto veci vyriešiť osobne a v kľude:

- Zaplatila som si celoročné cestovné poistenie. Môžete si vybrať podľa chute, komerčných poistení je na trhu dosť. Obetujte tomu jedno-dve popoludnia a nechajte si poradiť skúsenými cestovateľmi na ich blogoch alebo stránkach. Narozdiel od poisťovní nemajú dôvod neopodstatnene niečo vychvaľovať.

- Z každého dokladu som urobila kópiu. Moja rodina navyše mala obe kontaktné adresy a čísla v Japonsku, číslo a heslá k môjmu fin.účtu, k môjmu fb účtu, ku všetkému, čo ma napadlo, že by bolo treba a) riešiť a b) ukončiť, ak by došlo k najhoršiemu. Všetko pekne v jednom obale.

- Svätá trojica S(ociálka)P(racák)Z(dravotka). Zamestnanie som ukončila dohodou. Môj nadriadený o mojich plánoch vedel asi pol roka dopredu, pretože som mu chcela dať čas nájsť za mňa náhradu. V mojej práci je to často človek z doporučenia, ale občas je načasovanie naprd. Od Nového roka som bola na tri týždne nezamestnaná (dnes by som to riešila dovolenka-odchod, ale po vojne je každý generál).

Takže prihlásiť sa na ÚPSVaR a Sociálnu poisťovňu. Nemusela som to takmer 8,5 roka riešiť a zabudla som, čo a ako.
Tetušku netešilo, že so mnou musí prejsť všetky papiere. Mala som všetko, ale naivne som predpokladala, že úrady medzi sebou už aspoň trochu komunikujú. Nope. Chýbali mi kópie vecí. Urobili si ich na mieste (ajhľa, koľko to roboty navyše) za šomrania, že keby každý..., a toľký papier...
Pred odchodom mi dali papierik, poznáte to - že si aktívne hľadám zamestnanie. Hovorím tete (znova), že pred ďalším podpisovým termínom prídem, aby som sa zo systému vyhlásila, pretože idem do zahraničia. (Kvôli odhláseniu som musela znova na ÚPSVaR a Sociálnu poisťovňu.) Nepotrebujem to. "Nevadí, to vám zostane nabudúce."

Odhlásenie zo zdravotnej poisťovne prebehlo rýchlo a bez komplikácií - chceli čestné vyhlásenie o pobyte mimo nad 6 mesiacov a kópiu komerčného cestovného poistenia. Pochopiteľne, aj kartičku.

- Zrušila som jedno zo svojich telefónnych čísel. Tak nejako stratilo na význame.
Ak platíte podnájom, energie, čokoľvek, uistite sa, že máte všetko vyriešené pred odchodom.

Spolubývajúci

Ešte nikdy som neletela, spovedala som teda mojich ľudí. Spolubývajúci ma poslali z BA do KE ako suchý nácvik. Prišli ma do Prahy spontánne vyprevadiť (boli na letisku skôr ako ja ^.^). Dvacinu za kávu a koláčiky mi strčili naspäť do batožiny (sú super, čo vám poviem).

Týždne obáv, že zablúdim od brány po lietadlo sa skončili, ja som nasadla a o 13:15 odovzdane odletela do Tokia. Využila som ruskú spoločnosť Aeroflot, pretože leteli Praha - Moskva, Moskva - Tokyo a nemusela som sa trápiť s batožinou. Letenka ma stála 400 eur, jednosmerná, lebo som nevedela, ako dlho sa v Japonsku udržím.

Moskva - Tokyo

Našla som pár tipov na dlhý let. Nemám problém zaspať kdekoľvek, ale nedá sa naučiť menej:

- Vankúš, klapky, štuple - v Moskve som sedela so sviežim Texasanom. Veľmi intenzívne prežíval filmové zápletky a každý jeho pohyb a "In your face! Told you so! And now you´re done, dude!" ma budili. Nakoniec som si pustila hudbu. Vankúš navyše je skvelý pod kríže, aj ak vám k letenke jeden dajú.

- Ak vaša spoločnosť neponúka k letenke deku, odporúčam čokoľvek, čo sa vám zmestí na palubu. Mala som jedny hrubšie ponožky a tenkú veľkú šatku, takže mi bolo tak akurát.

- Kompresné ponožky a Aspirin sú pre ľudí s opuchmi nôh super kombo. Pridajte horčík alebo nejakú nepredpisovú vec na zrelaxovanie a bude sa vám ľahšie zaspávať.

- Hygienický balíček pre pohodlné ráno. Mala som napr. cestovnú sadu od Curaprox - je v nej trochu miesta aj na mini niť a žuvku.

- Púzdro na dôležité papiere atď. Pomohlo mi udržať všetky veci pokope a poruke. Moje bolo z obalu na dopisný set, komplet s prepážkami ^.^

Odlet z Moskvy.

- Prázdna fľaša na vodu po prechode bránou (moja bola skladacia, nezabrala miesto), snack-dva. Asi vysmädnete, naberte si. Aj keby bola na letisku len teplá voda, vychladne. Na palube som mala 2x jedlo, ale voda sa zišla.

- Elektronika, káble - nejako sa zabavte.

Aby bolo o čom doma hovoriť, v Tokiu to bola jedna haluz za druhou:

- Pristáli sme včas, no nebola voľná brána, pretože deň predtým snežilo. Čakáme asi 40min.

- Skontrolujú ma a posadia k iným na lavičku. Medzitým odbavia množstvo ľudí. 2x sa nám neznámy pán v uniforme príde ospravedlniť, že dlho čakáme. Píšem SMS mamine, že som pristála v Tokiu a všetko je OK.

- Celú hodinu sa mi nedarí zavolať M-sanovi, ktorý ma niekde v príletovej hale čakal. Píšem mu mail a dúfam, že ho uvidí. (Fakt som zúrila - schválne som si mobil a SIMku nechala skontrolovať na pobočke, či je všetko OK a budem schopná ho v JP používať.)

- Ujo s visačkou na krku si nás vyzdvihne, dovedie k preskleným búdkam a tam nás postupne, hlavu po hlave - prst po prste digitalizuje personál. Vystavia mi Residency Card a môžem vstúpiť do krajiny.

- 2+ hodiny po opustení lietadla idem k batožine. Pýtam sa pána v čapici, kde nájdem náklad z môjho lietadla. Ukázal, našla som. Batožina chodí a chodí, moja nikde. Na monitore nie je číslo môjho letu.
Cool, cool, cool, cool... Som dobre zbalená v palubnom ruksaku, čakala som tento prúser. (Všetky moje vtipné historky sú z presunu z bodu A do boku B.) Obzerám sa po pulte s nevyzdvihnutou batožinou. Vzdialený ujo tlačí modifikovanú godzilaverziu nákupného vozíka a na ňom jedovato-zelený valec s nalepenou oranžovou odrazkou v tvare smajlíka. Skontroluje mi lístok a spokojne mi moje megaburito odovzdáva. Cool! (Seriózne, ak si nechávate fóliovať batožinu, označte si ju.)

- Prehadzujem si nejaké veci medzi 7kg ruksakom a 22kg vakom, vrátane omiyage pre môjho známeho. Som absurdným predstavením pre okolie - vak dám na chrbát a som o 3cm nižšia.

- Odovzdám som pri pultíku vyhlásenie-že-nemám-čo-preclieť vypísané v lietadle (mhehehehehe), idem von a snažím sa v čakajúcom dave nájsť môjho Japonca. Podarí sa, nasleduje veľa ospravedlňovania za ohromné čakanie, za nezavolanie, za neskontrolovanie mailu, za všetko. Veľa ďakovania, nejaký ten údiv nad batožinou. Ponúka sa, že mi ju vezme, ale neprichádza do úvahy - M-san má tak 70 rokov a kíl a ja ho ešte potrebujem na nohách. Ideme na neskorý obed a M-san mi rozpráva o vybranom jedle, dáva mi vybrať spôsob cesty do mesta, láskavo platí za obed.

- M-san kupuje lístky na bus z letiska Narita. Dá sa cestovať aj vlakom, no nechávam som to na skúseného cestovateľa (lieta často). Mám v úmysle dívať sa na cestu, ale zadriemem. Som si istá, že som stelesnením elegancie a dôstojnosti, ako vždy, keď spím posediačky.

- V meste prestupujeme na metro linku, ktorá ma dovezie k rodičom Mari-san, Japonky, ktorá s manželom žije na Slovensku a láskavo súhlasila, že mi pomôže sa zabývať. Jej rodičia už v minulosti hostili jej poľských známych. (Nájdite si svojho japonského kamaráta aj vy.) Dorazili sme na zastávku Minami-Gyotoku v Chiba, Tokyo. Mám problém zorientovať sa, či sme pred, alebo za stanicou, potrebujem chvíľku, ale M-san to berie do vlastných rúk, zamieri do búdky s policajtom vnútri a požiada ho o pomoc. (Búdka je MINI! Videla som väčšie stánky so zmrzlinou °.°)

- Policajt nás nasmeruje a my sa poklonkujeme von. Ideme do kopca asi kilometer, dvakrát zabočíme, a je to. Číslo sedí. Akurát...

- Dom nevyzerá ako fotka od Mari-san. Ani náhodou. M-san s odhodlaním seniora, ktorý nemá čas na rozpaky, zazvoní na dom, ktorý má moje popisné číslo. Dlho nič a potom sa cez dvere ozve teta. Asi sa pri pohľade na pána a cudzinku pobalenú ako emigrant na začiatku nového života bojí otvoriť.

- Nie sme dobre (surprise, surprise!), náš cieľ je NAD stanicou, nie POD ňou, kde práve sme. Takže naspäť, popod koľaje a opäť kilometer, milosrdne po rovine.

- Dom nachádzame, vyzerá identicky, na dverách "VITAME." Cítim radosť v každom stavci. Hanbím sa priznať, ale chcem, aby M-san už odišiel. Je úžasný, ale poriadne som v lietadle nespala a mám dosť chodenia.

- Víta ma 60 ročná žena, veľmi pekne ďakuje M-sanovi, že ma bezpečne doručil až k jej dverám. Konečne odovzdávam suvenír, najprv M-sanovi, potom okásan. M-san nástojí na tom, že sa v sobotu vyberieme na výlet, aby mi to tu trochu ukázal. Je už tma, tak ma tetuška vedie na najvyššie poschodie a vysvetľuje, kde čo nájdem. Domček je pozoruhodný, ale o ňom nabudúce.

- Sprcha na japonský štýl, ofuro nepoužívam. Som dosť dobitá. Teta mi nechala zapnutú klimatizáciu/kúrenie, takže v izbe je fajn, keď sa vraciam. Líham si do vysokej nafukovacej postele pod 5 diek, píšem mamine druhú SMS, že ma nikto nepredal na orgány, vypínam AC a kóma.