Moje začiatky
(Sorry, ešte nie o hosteli a škole. Pobyt v japonskej rodine má prednosť.)
Tokio je obrovské. Keby bolo na kolesách, povedala by som, že je ako Londýn z príbehu Smrteľné stroje od Philipa Reeve-ho - ulovilo a vstrebalo každé mestečko a dedinku vo svojom okolí. O metropole sa dočítate z mnohých zdrojov, takže vynechám lekciu zemepisu, ale ani to človeka nepripraví na realitu.
Cestujete hodinu do práce/školy? To je za rohom. Mrknúť na nejakú zeleň? Parky sú vaša jediná šanca, často na brehoch riek. Idete z jednej strany na druhú? To si radšej nájdite miesto na sedenie a vytiahnite knihu - možno dáte aj dvesto strán. Všade armáda ľudí. Ihriská v lete vyzerajú často vyprahnuto aj tam, kde by som čakala trávu, ale stromčeky pôsobia zdravo. V parkoch s kvitnúcimi stromami tráva je, aj keď na jar poriadne trpí pod váhou mnohých piknikov.
Čiba, kde som bývala počas prvého týždňa, je na východ od centra. Mari-san ma upozornila, že jej rodičovský dom je maličký, lebo cena parcely v Tokiu lieta vyššie než Captain Marvel. Kdekoľvek sa dalo, stavby stáli na jednej stračej nôžke a ťahali sa k oblohe. "Môj" domček stál na rohu ulice oproti bytovke s parkoviskom a z druhej strany susedil s rozvodňou elektriny. Jej vysokonapäťový stožiar sa stal mojím orientačným bodom (pri vodorovnosti okolia to nebol problém). O dva vchody ďalej bola minikrčma.
Okásan mala izbu hneď nad ním (viditeľný balkón). WC a umývadlo stálo medzi ňou a kuchyňou. Podľa jej veľkosti usudzujem, že garáž bola skvelá ako sklad, no auto by do nej človek asi nedal, ak by z neho mal aj vystúpiť. Schodisko bolo cetrálnou časťou domu - úzke, relatívne strmé a obdĺžnikovej podsady. Ja a môj ruksak sme sa zmestili tak akurát.
Na najvyššom poschodí boli dve detské izby. Do chlapčenskej som si mala uložiť veci a v dievčenskej som spala. Moja izba mala okno (na obrázku viditeľné pod stožiarom vpravo hore) a z druhej strany balkónové posuvné dvojdvere. Skvelé svetlo, musím uznať. Steny boli tapetované, šatník schovaný do zníženej strechy po strane izby, pod oknom som mala školský stôl so stoličkou a v rohu malú telku.
Nad balkónom bolo AC (klimatizácia). V tejto časti Japonska sa ústredné kúrenie veľmi neinštaluje, ako mi M-san dávnejšie pri pive vysvetľoval. Klimatizácia kryje kúrenie aj chladenie, podľa potreby. Steny domu boli hrubé tak akurát na uchytenie okien. V Japonsku bývajú časté zemetrasenia a tak musia byť domy ľahké a pružné. O architektúre a stavbárstve viem veľké maľované nič, ale ak stavbu prežívajúcich domov niekto dotiahol do dokonalosti, tak asi Japonci. Má to však aj svoje nevýhody.
 |
Táto domácnosť v kuchyni kúrila olejovým horákom. (Poznáte tie plynové horáky s modrým plameňom na terasách niektorých reštaurácií? Tie, čo stoja na zemi? Tak máte predstavu.) V rohu kuchyne pri dverách bola LCD telka, detský kútik a ďalej už to poznáte - stôl a stoličky (okásan mala kresielko kvôli kĺbom), spotrebiče a drez. Okolo plynového sporáka mala postavenú alobalovú ochranu proti prskaniu oleja. Dve okná do ulice, jedno na stenu susedného domu. Dom mal na šírku asi 4,5, možno 5m - do výšky to ale plošne vyrovnal na štvorizbák s pivnicou a klasickou kuchyňou. Myslím, že sa otósan a okásan nemajú za čo hanbiť.
Moja skúsenosť s bývaním v rodine bola skvelá - často som šla von, aby mali svoje súkromie a režim, ale raňajky a večere sme mali spoločné a dosť sme sa rozprávali. Prvé ráno som bola hore o 7:30 a v kuchyni som prekvapila otósan v spodnej bielizni. Okásan sa na tom otvorene smiala.
Moja Japončina bola v tejto dobe 3mm od podlahy. Frustrujúce, ale na druhú stranu som sa fest snažila. Pomáhalo, že na mňa inak ani nerozprávali a že sa nenechali zastaviť ^.^ Google translate skákal, ako okásan pískala, ale totálne ignoroval otósanove vtipy ^.^
Na stole bolo vždy jedla ako pre piatich, v malých porciách zo všetkého. Mari-san sa v mene maminy pýtala na moje predstavy o jedle, ale ja som naozaj chcela čo najobyčajnejšiu stravu. Chcela som vidieť ozajstné ľudové Japonsko. Okásan sa zrejme aj tak prekonávala, lebo maminy si nevedia pomôcť, že? Husté polievky so zeleninou a kuracími dolnými stehienkami, zemiakový šalát, dusená zelenina, zeleninový šalát, opečený zemiak, podkovičky opečených rýb, vzprážané kuracie kúsky... Žiadne suši. Suši je pre túto rodinu lakocinka (mňamka) - idú naň von, do obľúbenej reštaurácie.
Okásan ma hneď v druhý deň vzala na úrady, otósan nám robil vodiča v rozkošnom červenom Nissane (automat). Je pravda, že autíčko je užšie, ale aj vysoké a 4 sa doň v pohode zmestia. Na palubovke má namiesto dispeja malú telku a tak sa cetujúci/čakajúci nenudia.Najprv sme šli na radnicu/mestský úrad, kde som si zaregistrovala adresu pobytu. Chcela som sa prihlásiť na adresu hostelu, kde som sa o niekoľko dní neskôr mala presťahovať, no nebolo to možné - ide o iný obvod a tak ma okásan prihlásila na vlastnú adresu. Upokojila ma, že keď prídu dokumenty (platba verejného poistenia atď.), jednoducho mi napíše a prídem si po ne. Rovno mi tak vybavili aj poistenie (môj prínos do procesu bol minimálny). Vytlačili mi na zadnú stranu rezidenčnej kartičky adresu a bolo to.
Na krajinu, v ktorej vymysleli robota na vertikálne umývanie okien mrakodrapov, sú online peniaze stále trochu mimo denno-dennej reality. Pred víkendom som pri bankomatoch vídavala rady ľudí, čakajúcich na výber peňazí.
Drobný detail - na dokumenty som potrebovala hanko - pečiatku okrúhleho tvaru namiesto podpisu. Moja bola darček od M-sana spred niekoľkých rokov. Sú na nej kandži a jedno z ich možných čítaní slabikuje moje meno MA - RI - A (dokopy vraj ale nedávajú zmysel). Ak ju nemáte, netrápte sa - môžete si ju nechať vyrobiť alebo si nejakú kúpiť v supermarkete či 100jenovom obchode za pár eur.
Orazila som všetko, čo mi spoza pultu úradníci ukázali - poistenie, adresu, bankový účet, poštu, ľavú obličku, prvorodeného syna,... Nemtuch, čo by som si bez okásan počala. Papierov bolo veľa a hoci boli úradníci zdvorilí, usmievaví a totálne profi nápomocní, aj na nich bolo vidieť, akí vďační sú za japonskú sprostredkovateľku.
Na pošte sme stretli aj Natsume-čan (čan je prípona pre použitie zdrobneliny), asi 1,5r vnučku s jej maminou. Brat Mari-san je totiž ženatý tato a bývajú v obvode, takže ju starkí cez víkendy strážia. Ich nevesta je pekná, sympatická a drobná. Vedľa nej som bola priemerná a priveľká. Ak máte ťažkosti prijať, akí ste, Japonsko je výzva - polovica obyvateľstva je v niečom "menej" - v kilách, akné, centimetroch, vyberte si.
Po úradoch sme šli na suši, najskôr aj preto, že sme zabili celé dopoludnie a okásan nemala navarené. Kaiten-zuši je typ reštaurácie, kde sa misky a tanieriky s rôznym typom suši a prílohami posúvajú na bežiacom páse v nekonečnej slučke okolo stolov s usadenými klientmi. V našom prípade sme si na obrazovke naklikali, na čo sme mali chuť, potvrdili objednávku a počkali, až to k nám príde. Varovné pink! nás informovalo, že je jedlo na páse a čoskoro dorazí. Keď sme dostali chuť na niečo ďalšie, proces sme zopakovali.
Niečo som si vybrala sama, niečo som "musela skúsiť, je to veľmi dobré." Došlo aj na natto. Táto japonská vecička sa často prekladá ako "fermentované sójové bôby." Nie je to zlý preklad, a isto to mnohým váhavým ochutnávačom exotickej kuchyne umožní skúsiť niečo, čo by inak pre predsudky nedali do pusy. Ja to predstavujem ako pastu z polozhnitej sóje ^.^ Okásan vravela, že Natsu-čan miluje natto, či to poznám. Že ľudia to buď milujú, alebo neznášajú.
Žijem len raz, kliknite ho tam!
Mazľavé, lepkavé, krémovej farby, bez pachu, na kôpke ryže, na pohľad nevinnosť sama. Šup ho dnu, naraz.
Obaja moji hostitelia oči na mne, čakajú na reakciu.
Zapila som ho zeleným čajom. Fajnovka. Zostal mi v puse povlak, ale pohoda. Nie je to niečo, po čom by som bažila, ale vôbec mi to nevadí. Otósan je pobavený aj sklamaný - vraj so mnou nie je sranda ^.^
Keď sme dojedli, otósan privolal obsluhu, ktorá spočítala prázdny riad na našom stole podľa vzorov na okrajoch a otósan šiel zaplatiť ku kase s lístkom od servírky.
Prajem si, aby som pre nich mala viac slovenských omijage.
V elektro obchode som si kúpila turistickú SIM na dáta a šli sme domov. Napriek mojej snahe sa mi nepodarilo získať japonské telefónne číslo. Proces bol na mňa príliš komplikovaný a napokon som s každým Japoncom komunikovala cez LINE aplikáciu. Keď som prišla na to, čo a ako, nepotrebovala som ani dáta - wifi je za bežných podmienok vo veľkomeste na každom rohu, hoci nie celoplošne.
Na večeru som pripravila zemiakové placky (majorán z batožiny), otósan si dal 0,4dcl 22% a 32% Tatratea. Nikoho nezložilo pod stôl, pochválili ma a celkovo bolo fajn.Spustila som AC, ale 5min fúkalo len studený vzduch. Vypla som ho a šla spať. (AC bolo ok, len ja som puklica - mala som ho nechať bežať dlhšie.)
Syn a nevesta priviedli Natsu-čan k starkým. Čakala som krik a plač, no len sa hanbila. Okásan ju navádzala na zoznámenie, ale e-e. Nekúpil si ju ani drevený koník na kolieskach. To neznamená, že zo mňa spustila oči. Nechala som ich a šla do mesta. Chcela som nájsť centrálu Červeného Kríža, ale asi som nepochopila stránku. Navštívila som múzeá a galérie v okolí, mrkla na Hibija kóen, zjedla prvé bento z obchodu za 500JPY. (Kurz kolíše, ale v hlave si ho zvyknem prepočítavať ako 1 euro = 110JPY. ) Celkovo obyčajný deň, ale nečakala som, že všetky úrady vybavím za jedno predpoludnie.
V ten týždeň som pochodila veľa múzeí a galérií. Vstupné je podobné slovenskému, často menej než u nás. Napr. Ueno kóen je park, v ktorom sídli hneď niekoľko tématicky rozdelených múzeí a na isté obdobie ponúkali Ueno koen PASS za 3000JPY - umožňoval mi navštíviť 12 ich inštitúcií (vstupenky sa pohybovali od 200JPY do 800JPY). Nepodarilo sa mi pozbierať všetkých kultúrnych pokémonov, ale aj tak mi nejaké peniaze ušetril.
Kúpila som si prvý teplý nápoj z automatu (ehm, vypila som, ale...), ale môj prvý anman (parená buchta so sladkou fazuľovou plnkou) bol splnený sen - krehký ako obláčik, v tom mrazivom dni teplý a veľmi dobrý. Chcela som skúsiť aj takojaki zo stánku, ale ujo predavač si utrel nos do ruky a očistil si ju do nohavíc a to mi nejako vzalo chuť do jedla. Nechápte ma zle, vyrástla som na Domaši, ale v stánku s jedlom...
Kedykoľvek som narazila na peknú alebo obľúbenú reštauráciu/podnik/vyhliadku, stál pred ňou rad Japoncov. Podľa toho som vedela, že sa to oplatí. Neviem si predstaviť, že by niekde na Slovensku 4 bielovlasé dámy sedeli na lavičke pred vchodom v 5°C a čakali na recepčného. Alebo aby niekto videl, že pred 15 miestnou izakajou stojí 25 ľudí a postavil sa na koniec radu. Zdvihli by sme sa a našli niečo iné.
Urobte si radosť - ak budete v Japonsku a pred podnikom uvidíte veľa cudzinkov, pokračujte - určite je dobrý a má samé poctivé mňamky, ale choďte ďalej, mimo hlavných ciest a nájdite podnik s radom domácich. Vedia, prečo tam stoja, aj keď ujo Google ešte nie. Navyše, ako cudzinec máte šancu na pozvanie na pivo od ingriš konverzácie chtivého Japonca pri bare.
Stretla som sa s dvoma couch-surfing.com osobami. Rok pred cestou som prespávala cestujúcich v Bratislave, aby som sa zlepšila v anglickej konverzácií a urobila si meno na stránke. Čakala som, že v Japonsku využijem prespávanie v domácnostiach, ale nikdy k tomu nedošlo.
Ľudia ale mali chuť stretnúť sa a konverzovať a tak som si urobila niekoľko krátkodobých známostí. Bolo fajn mať ďalšie možnosti a uhly pohľadu na bežný život v meste. Prebrali sme kopec tém, dostala som tipy na výlety, jedlo, obchody, predstavenia, svätyne. Dostala som pár suvenírov a snažila sa nejako oplatiť magnetkami, cukríkmi a pohľadnicami z domu (omijage je dominantnou súčasťou vzťahov. Je veľmi užitočné nejaké so sebou zobrať, jedlo predovšetkým - na somarinky sadá prach).
Mala som pečený batat posypaný čiernym sézamom v sladkej sirupovej omáčke - sladko mi bolo až za ušami, ale vrelo odporúčam. Zahrial ma, nasýtil a E-san ohromilo, koľko do seba natlačím.
Zažila som obed na štýl Lost in Translation filmu (SK preklad: Stratený v preklade) - šlo o korenenú rybu v omáčke s cibuľkou a čímsi neznámym. Menu bolo v japonských číslovkách a japončine, a nie tej peknej tlačenej, tak som vyberala na blic. Dobrý blic, musím povedať.Malý tip - ak si chcete fotiť interéry alebo ľudí, požiadajte o povolenie. Videla som, ako na buranov reagujú a chcela som sa zapísať lepšie. Ak využijete moju radu navštíviť "domáce" podniky, zapamätajú si vás - urobte si dobré meno.
Mala som prvé taijaki. Videla som za roky sledovania anime kopec jedla a mala chuť ho vyskúšať. Táto street-food rybička ma prekvapila. Čakala som chrumkavú tučnučkú napolitánku s plnkou, ale bol to skôr lievanec. Počas roka som ochutnala každú verziu, ale tá klasická s červenou fazuľou mi chutí najviac. (V sobotu a v nedeľu ma M-san vzal na výlet, a Sewi ma tiež vzala von, ale o tom niekedy inokedy.)
V rodine Mari-san som strávila týždeň a neviem vyjadriť, ako veľmi si ich pohostinnosť vážim a aká som im vďačná za pomoc, ktorú mi poskytli. Môj skok do hlbokej vody by bez nich nikdy nebol taký príjemný, bezpečný a bezbolestný. Rada by som verila, že im to budem mať šancu oplatiť.
Tak, a teraz k tým užitočným veciam. Čítajte ďalej ^.^
